Tony Dúbravec - rozhovor

Tony šiel na výšku, pretože sa zľakol práce.
Paradoxne, absolvent FMK teraz myslí na robotu stále.

Bloger, podcaster, digitálny marketér, kreatívec, spoluzakladateľ neziskovky. Keby sa nám všetkým zrazu predĺžil týždeň na deväť dní a on by sa začal nudiť, určite by si ešte niečo vymyslel. Verte či nie, no náš absolvent Tony Dúbravec jednoducho miluje pracovať.

Porozprávali sme sa s ním o jeho obľúbených činnostiach, medzi ktoré patrí blogovanie, podcasty či dobrovoľnícke aktivity pre rodné mesto. Zhodnotili sme tiež štúdium na fakulte a prezradil nám, že čoskoro môže byť našim vyučujúcim.

Začneme zľahka. Vráť sa do študentských čias, prezraď nám tvoj obľúbený bar a najčastejšie jedlo, ktoré si ako študent jedol?

Veľmi som mal rád pletenky z bufetu na Skladovej. Tie boli fakt dobré. Párty života som si až tak neužil, čo som neskôr ľutoval. Mirage bola študentská klasika, tam som vždy išiel na istotu.

Na Dni otvorených dverí, ale aj na svojich sociálnych sieťach sa o FMK vyjadruješ len pozitívne. Nahral si aj podcast pre váhajúcich stredoškolákov o štúdiu na vysokej škole. Myslíš to úprimne?

Áno. Každému, kto sa rozhoduje medzi marketingovými školami na Slovensku, by som určite odporučil Trnavu. Nemôžem povedať na FMK nič zlé.

Naozaj nič?

Jasné, každá škola má niečo, čo sa študentom nepáči, alebo predmety, ktoré ich úplne nebavia. Ale u mňa nebolo nič také extra negatívne. Je tam veľa dobrých príležitostí, zaujímavých ľudí, možností sa realizovať aj mimo školu. Samozrejme, Trnava ako mesto je super.

https://www.instagram.com/p/B8zFcSfnSTE/

Vieš terajšiu situáciu na škole porovnať s časmi, keď si chodil na FMK ty?

Myslím si, že sa škola stále zlepšuje. Vidím to napríklad na Týždni vedy a techniky – kedysi nebol taký nadupaný ako je teraz. Dobrý program začal byť akurát vtedy, keď som bol piatak. Tiež nebolo tak etablované rádio a rôzne eventy v Jame.

Predsa len, keď už teraz vieš, ako to chodí v praxi, nemenil by si niečo v štýle vyučovania?

To asi áno. Hovorí to každý, ale určite by to chcelo viac ľudí z praxe. Aby tam aj učili, nie len chodili na hosťovačky. Všetka česť všetkým vyučujúcim, no takíto ľudia tam podľa mňa chýbajú. Tiež mi vadilo, že všetky praktické predmety bývali poobede alebo až večer.

„Je smutné, že zrovna právo mi na marketingovej škole
dalo spomedzi teoretických predmetov najviac.“

Čo tým myslíš?

Do Trnavy som dochádzal a bolo pre mňa nemysliteľné, aby som čakal od obeda do šiestej večer kvôli nejakému predmetu. V podstate som si tie predmety vedome nedával a dobrovoľne som sa pripravoval o prax. Jednoducho, väčšina študentov chce v škole tráviť čo najmenej času. Keby som zo školy chcel vyťažiť čo najviac, musel by som tam byť poriadne dlho.

Ale dá sa to, nie?

Jasné. Za veľa vecí, čo študenti kritizujú, si môžu sami. Chýba im motivácia, snaha, ambície. Teraz nechcem mudrovať, ja som ich tiež spočiatku nemal. Keď človek chce, dá sa. No ten čo sa sťažuje, môže si za to sám. Priznávam, to bol aj môj prípad.

Keď sa na to spätne pozrieš, boli pre teba teoretické predmety užitočné? Ktorý najviac?

Paradoxné je, že najviac vedomostí do reálneho života mi dali právne predmety. Či už ústavné, alebo podnikateľské právo mi dali prehľad o tom, ako to naozaj funguje. Je smutné, že zrovna právo mi na marketingovej škole dalo spomedzi teoretických predmetov najviac. Preto sú dôležití ľudia, ktorí sa snažia do výučby dostať aj prax a ľudí z marketingu. Viem, že to teraz dobre robí Igor Piatrov aj Martin Vanko. Za mojich čias bol najlepší predmet digitálny marketing s pánom Murárom, ale aj to bývalo neskoro. (smiech)

Rozmýšľal si niekedy nad doktorandským štúdiom alebo vlastným predmetom na FMK?

Rozmýšľal. Určite by som chcel ísť učiť. Ak to číta niekto poverený, tak áno, chcem ísť! Stačí ma zavolať, idem hneď. (smiech) Pani dekanka bola moja školiteľka, tak dúfam, že to využije. Doktorandské som chcel, no hneď po škole som nevedel, o čom by som písal prácu. Teraz by som si to už zas nevedel predstaviť z hľadiska časovej vyťaženosti.

„Často sa študentom na prednáškach
ukazujú case studies,
no ja si nemyslím, že to niečo naučí.“

V ktorej oblasti by si študentov vzdelával?

Moje top témy sú content marketing, personal branding, podcasty, sociálne médiá a nové trendy v online priestore. Online marketing je široký a ja som skôr zameraný na rôzne druhy contentu, než na tie technické stránky ako SEO a podobne. Na to máme pána Murára.

Hovorili sme o tej teórii, tak ako by si tie prednášky viedol?

Náročná otázka. Často sa študentom na prednáškach ukazujú case studies, no ja si nemyslím, že to niečo naučí. Jasné, môže to študenta nakopnúť, že aj takéto super veci sa dajú robiť. Ale case studies sú väčšinou také, že študenti ani len netušia, čo tej kampani predchádzalo, aký bol problém, kde sa to môže pokašľať a tak podobne. Viac by som sa zameral na to, aká je reálna práca v agentúre alebo u klienta. Aké sú nástrahy, výhody, všetky procesy. Najviac to študentom dá, pretože to vyučujúci nemá z učebnice, čo je základný rozdiel.

Ale knihy o marketingu čítaš, však?

Čítam skôr všeobecné knihy o reklame, strategické a mierne psychologické, ktoré sa dajú v mojom odbore využiť. Online marketing sa podľa mňa nedá spracovať knižne tak, aby to bolo relevantné dlhodobo. Kým si ty kúpiš a prečítaš knihu o nových trendoch v digitálnom marketingu, je to pasé.

„Keď sme doma s priateľkou, nemôžem jej odpovedať na otázku,
na čo myslím. Ja totižto myslím stále na prácu.“

To mi hovor, už teraz sa teším na zháňanie knižnej literatúry k diplomovke zameranej na sociálne médiá.

Toto je ináč podľa mňa pri písaní záverečných prác úplné peklo. Povinnosť mať určitý počet knižných zdrojov by mala byť pri takýchto témach oveľa benevolentnejšia.

Internet sa ti nebodaj nezdá ako nový trend v marketingu?

Áno, toto si presne pamätám. (smiech)  Vidíš, študenti tam takúto vatu ani nechcú dávať, ale musia, lebo potrebujú splniť podmienky a znaky. Nemajú príliš na výber a potom tie teoretické časti tak aj vyzerajú.

Z iného súdku. Na webe o sebe píšeš, že do 20-tich rokov tvoj život nestál za nič a rozhodol si sa to zmeniť. Predpokladám teda, že sa ti to podarilo.

Rapídne. Na strednej som bol hrozný študent a rebel, ktorý si myslel, že vysoká je úplná blbosť až dovtedy, kým mi otec nedal na výber – buď výška, alebo práca. Vtedy som si povedal, okej, asi mením plány. (smiech) Normálne som sa zľakol roboty.

Čo bolo ďalej?

Mal som šťastie, že som stretol dobrých ľudí a založili sme spolu občianske združenie Mladá Sereď. Končil som prvý ročník na výške a odvtedy sa to uberalo úplne iným smerom, pretože som sa obklopoval ľuďmi, ktorí inak zmýšľali. Zrazu som v sebe niečo objavil a pomyslel som si, že nie je to so mnou asi také márne, keď vieme robiť projekty, ktoré ľudí tešia. Už som sa nechcel len tak flákať životom a stanovil som si vyššie ciele. Toto mi tak sprvu zmenilo život, potom sa to už na seba len nabaľovalo.

„Keď som hľadal informácie o ceste do Ameriky,
nikde som nevedel nájsť komplexné články
a už vôbec nie v slovenčine.
Tak som si povedal, že ich budem písať ja.“

Máš v živote niečo, čo považuješ za svoj najväčší úspech?

Som hrdý na veci, ktoré sme robili neziskovo, a na komunitné centrum v Seredi vybudované na kolene. A to doslova! Vlastnoručne sme zabíjali klince či kládli parkety (teda tí zručnejší než ja). Vznikol krásny priestor pre mladých, ktorý funguje dodnes, aj keď sa už oň nestarám ja, ale iní šikovní ľudia. Na začiatku sme nevedeli nič o tom, ako sa zháňajú peniaze, ako sa zakladá OZ, čo sú dotácie atď. Všetko sme sa naučili za chodu a dopadlo to myslím veľmi dobre.

Keď sa spojí pár šikovných ľudí s dobrými úmyslami, dejú sa priam zázraky.

Áno, podarilo sa nám spraviť veci, ktoré v Seredi tešili ľudí a dali im nádej, dokonca to nakoplo aj ľudí vo vedení mesta. Okrem toho rád spomínam na to, že vďaka nášmu občianskemu združeniu sa v roku 2015 podarilo vyzbierať až 5 000 eur pre mladého chlapca s rakovinou a jeho maminu, ktorej nestačili peniaze na liečbu. Bolo to vtedy príjemné prekvapenie, pretože sme si mysleli, že v Seredi myslí každý len na seba. No ukázal sa opak.

Na čo si hrdý vo svojej pracovnej sfére?

Na to, že všetko, čo som robil, nebolo zbytočné. Vždy sa to nejako etablovalo a malo nejaký efekt. Minimálne ma to začlenilo do relevantnej komunity, čo je tiež dôležité. Tiež som rád, že keď ma niečo náhodou prestane baviť, nájdem si stále niečo nové. Nikdy sa nenudím a od dvadsiatich rokov som sa doteraz nezastavil, z toho mám radosť.

To znamená, že keď prídeš z práce domov, nevypneš ako väčšina ľudí?

Keď sme doma s priateľkou, nemôžem jej odpovedať na otázku, na čo myslím. Ja totižto myslím takmer stále na prácu. (smiech) Neustále mi pracuje mozog a stále rozmýšľam, čo idem nové vymyslieť. Ja sa z toho veľmi teším a neviem, čo by som robil, keby to takto nemám. 

Tvoj blog bol viackrát nominovaný v súťaži Bloger roka, z čoho sa dá usúdiť, že ti písanie ide. Ako sa ti to podarilo?

V prvých ročníkoch sa do finále Blogera roka dalo dostať pomocou ľudí, ktorí blogera čítajú a ktorí ho chcú podporiť. V druhej fáze o tom už rozhodujú odborníci. Mne pri prvom umiestnení v roku 2016 pomohlo to, že som bol osobný. Blogy som vtedy písal priamo z Ameriky aj počas takých situácií, keď som sa chcel zbaliť a odísť naspäť domov. To si získalo čitateľov, ale samozrejme najdôležitejšie bolo, že tam reálne našli informácie, ktoré potrebovali.

Aké?

Jednoducho to, čo hľadám na internete ja, chcem, aby to iní ľudia našli v mojich článkoch. Keď som hľadal informácie o ceste do Ameriky, nikde som nevedel nájsť komplexné články a už vôbec nie v slovenčine. Tak som si povedal, že ich budem písať ja. Čitatelia mali pekne pokope rady, kde nájsť ubytovanie, prácu, ako sa dostať z letiska, ako vybaviť social number, ktorým štvrtiam sa vyhýbať atď. Tohto sa držím pri písaní článkov doteraz, aby ten blog nebol len ego trip. Práve naopak, aby v ňom človek našiel užitočné informácie.

„Online marketing sa nedá spracovať knižne tak,
aby to bolo dlhodobo relevantné.“

Podľa akých kritérií hodnotia odborníci blogy?

Súťaž sa mení. Kedysi bolo prvé kolo divácke hlasovanie a druhé hodnotila porota zložená z odborníkov na rôzne kategórie, akými sú móda, cestovanie, lifestyle. Kritériá sú tiež rôzne. Hodnotí sa obsah, dizajn, štruktúra aj rýchlosť webu či využívanie sociálnych médií. Návštevnosť nebola dôležitá, čo je podľa mňa fér. Tá hrala rolu kedysi v prvom kole, pretože od čitateľov záviselo, či sa bloger dostane ďalej. V roku 2018 bolo dokonca hlasovanie cez SMS, na čom pohoreli viacerí blogeri. Síce mali mnoho fanúšikov, no nie natoľko lojálnych, aby boli ochotní zaplatiť za hlas 50 centov. V poslednom ročníku nebolo žiadne hlasovanie ľudí, celé to bolo len v rukách poroty, čo je nielen podľa mňa, ale aj podľa iných blogerov najviac fér cesta.

Čo človek dostane za výhru?

V zásade nič. Jedine slávu a spoluprácu so sponzorom súťaže, ale žiadne peniaze. Pred piatimi rokmi to však bola obrovská prestíž, keď niekto mal spoluprácu s veľkou značkou, tie vtedy ešte nefičali ako teraz. Podľa mňa ale platí, že ak sa neumiestniš na prvom mieste a nemôžeš o sebe povedať, že si Bloger roka, ľudia na teba zabudnú.

Máš nejaké spolupráce v rámci blogov?

Zopár malých áno, väčšinou barter. Nepíšem články na zákazku, nerobím ich za peniaze. Keď už niekto chce, aby som mu napísal PR článok, vypýtam si 150 eur a viem, že sa už v živote neozve. (smiech) Skôr ma tešilo, keď chceli párkrát môj článok uverejniť do Hospodárskych novín, čo bola pre mňa pocta, že sa môj obsah dostane k veľkému publiku.

Okrem blogu máš rozbehnuté viaceré formáty podcastov. Ktorý z nich je najúspešnejší a čo myslíš, prečo?

To je jednoduché – určite rozhovory. Každý, kto chce začať robiť podcast, by mal začať s rozhovormi. Dôležité ale je, či sa vieš pýtať inak na veci, ktoré inde v článkoch alebo na Instagrame človek nenájde. Naposledy som robil podcastovú sériu rozhovorov s blogermi a mala, samozrejme, väčší úspech ako ostatné, lebo sa pridalo publikum toho druhého človeka, čo je prirodzené. Keďže ja nie som extra známy, menej ľudí si pustí podcast, v ktorom rozprávam len ja. Robím však aj také, pretože také formáty rád počúvam a chýbajú mi u nás.

Je to teraz poriadny trend. Predstav si, že som študentka, ktorá často cestuje low-cost a tiež chcem o svojich cestách nahrávať podcasty.

To je super príležitosť, lebo to podľa mňa u nás nik nerobí. Musíš mať veľa odcestované, aby si podcast mohla robiť pravidelne a dlhodobo, ale dá sa to.

„Bolo náročné celých päť rokov babke vysvetľovať,
čo to na tej výške vlastne študujem,
aby to mohla rozprávať známym.“

 
Čo na to potrebujem?

V prvom rade si potrebuješ vybrať hosting. Ja mám Anchor, je to free platforma, ktorú minulý rok kúpil Spotify, takže je v nej veľká budúcnosť. Bolo by dobré mať mikrofón. Za približne stovku kúpiš mikrofón s pripojením cez USB, ktorý používajú bežní podcasteri. Ak nie si kamarátka s Photoshopom, v Canve si spravíš nejakú grafiku podcastu a prípadne si môžeš kúpiť z audio banky džingel a podmaz. Zadarmo si stiahneš Audacity (pozn. red. program na úpravu audia), a to je všetko. Potom je to už len o tom, koľko času tomu budeš venovať. Investícia, keď chceš robiť podcast sama doma, je naozaj nízka, okolo stovky.

Technicky je nahrávanie doma v pohode? Nie je tam potom šum?

Ja všetko nahrávam doma. Ak nemáš nejakú hroznú ozvenu, ktorú však už tiež vieš rôznymi aplikáciami odstrániť, tak nie je problém.

Vidíš nejakú budúcnosť reklamy v podcastoch?

Robia sa PR rozhovory a aj product placement sa dá využiť. V podcastoch sa často pije nejaký nápoj, môže sa nahrávať v nejakom podniku. Zatiaľ však podcasty nedosahujú dostatočné čísla, aby do toho firmy išli. V Amerike napríklad jeden z najznámejších podcasterov Tim Ferriss zoberie 50-tisíc dolárov za jednu 30-sekundovú reklamu. A ešte k tomu si musíš kúpiť aspoň dve, inak sa s tebou ani nebaví. U nás maximálne tak Dobré ráno (pozn. red. podcast denníka SME) môže mať reklamy, pretože majú obrovské publikum. Tomu sa podcaster jednotlivec asi nikdy nevyrovná. Skôr to vidím tak, že budú vznikať nejaké podcastové siete, teda viacero podcastov pod jednou hlavičkou. Pokiaľ sa však nezačnú u nás počúvať masovo, nič nebude.

Mnoho ľudí možno stále ani nevie, čo si pod pojmom podcast predstaviť.

Od Nitry na východ je to prakticky neznámy pojem. Keby som došiel do Brezna a začnem rozprávať, že som podcaster, dostanem akurát tak po hlave. (smiech)

Tony, otázka na záver, ktorou som naposledy potrápila Moniku Farkašovú. Ako by si vysvetlil babke, ktorá nemá ani poňatia o digitálnom marketingu, čo robíš?

Pracujem s počítačom v Bratislave. (smiech) Alebo, že robím reklamy na internete. Podobne náročné bolo babke vysvetľovať celých päť rokov, čo to na tej výške vlastne študujem, aby to mohla rozprávať známym.

KTO JE TONY DÚBRAVEC (28)

Narodil sa v Trnave, no celé detstvo prežil v Seredi. V tomto meste už ako vysokoškolák založil spolu s kamarátmi občianske združenie Mladá Sereď, ktoré funguje dodnes. Vyštudoval marketing a FMK dokončil v roku 2016. Jeho prvá práca v reklamnej agentúre bola v darren&curtis, neskôr sa sociálnym médiám venoval v Made by Vaculik či v digitálnej agentúre dotcom. Aktuálne pôsobí na klientskej strane v spoločnosti St. Nicolaus, kde sa stará o online a social stratégiu všetkých značiek z portfólia. Rád pracuje, no tiež si nájde čas na cestovanie, Netflix, podcasty alebo varenie.

Zdroj:
Článok bol publikovaný v univerzitnom časopise ATTELIER - ON LINE vydanie časopisu.

Autorka:
Tereza Šuveríková
Človek, ktorý úprimne rád pozerá na reklamy akéhokoľvek druhu. Je hrdá Liptáčka, mierny marketing geek a copywriter v skvelej agentúre Ponyhouse. Spravuje atteliérovský Instagram a bez debaty ju najviac bavia rozhovory, ideálne o marketingu. Okrem trieskania do klávesnice zbožňuje všetky psy na svete a low-cost výlety, kedy jej absolútne nevadí spať v stane ani v kodanskom mestskom parku.

Rozhovor publikovaný:
jún 2020