Nestačí, že je niekto veľmi dobrý vedec, pokiaľ svoj výskum nevie odkomunikovať tak, aby ho pochopila aj verejnosť. Akademickej obci to niekedy prekáža, pretože keď vedu popularizujete, nutne ju zjednodušujete, hovorí profesor Peter Sýkora z Filozofickej fakulty UCM.

V roku 2008 ste na Katedre filozofie a aplikovanej filozofie Filozofickej fakulty UCM založili Centrum pre bioetiku, ako vôbec prvé svojho druhu na Slovensku. Ako sa dá bioetika priblížiť čitateľovi, ktorý sa s týmto pojmom doteraz nemal možnosť stretnúť?

Bioetika je multidisciplinárna akademická oblasť, ktorá vznikla na začiatku 70-tych rokov minulého storočia rozšírením lekárskej etiky. Jej počiatky môžeme sledovať od konca druhej svetovej vojny ako reakciu na nehumánne pokusy nacistických lekárov na väzňoch v koncentračných táboroch. S cieľom zabrániť takémuto zneužívaniu medicíny v budúcnosti sa začala formovať biomedicínska etika, čo je iné pomenovanie pre bioetiku, ktorej jedným z hlavných cieľov je vymedzit etické princípy, v rámci ktorých sa bude uskutočňovať biomedicínsky výskum, vrátane testovania nových liekov a liečebných metód na ľuďoch.

Vznikla však tiež ako reakcia na obrovský pokrok výskumu v biológii v druhej polovici 20. storočia, ktorý sa týkal objavenia štruktúry DNA, či dešifrovania genetického kódu. Ten má priamy dopad na medicínu a súčasne otvára viaceré kontroverzné témy: transplantáciu, asistovanú reprodukciu, klonovanie, kmeňové bunky, genetické testy, génovú terapiu, zasahovanie do ľudského genómu, či kyborgizáciu ľudského tela. Reaguje tak na technologický pokrok, ktorý sa dá využiť v medicíne. V rámci bioetiky sa tieto nové výzvy analyzujú z rôznych aspektov - etických, filozofických, medicínskych, ale aj právnických, politických, ekonomických, a tiež z hľadiska celospoločenských dopadov.

Vieme si využitie bioetiky priblížiť na konkrétnom príklade?

Samozrejme. V 60-tych rokoch 20. storočia sa začali do praxe zavádzať podporné dýchacie prístroje, ktoré poznáme napríklad z covidovej pandémie. Tie do medicíny priniesli filozofickú aj praktickú otázku, ako nanovo zadefinovať, kedy je človek mŕtvy. Dovtedy stačilo, že pacient prestal dýchať a nezarosil zrkadielko priložené k ústam. Na scéne sa zrazu objavila filozofická otázka, na ktorú dovtedy lekári neboli trénovaní a pripravení. Pokračovať v udržiavaní pacienta na prístrojoch, ktoré za neho dýchajú a ak áno, dokedy?  To viedlo k novej definícii smrti človeka, založenej na mozgovej smrti. Tomu sa samozrejme musela prispôsobiť aj legislatíva. V opačnom prípade by lekári, ktorí by odpojili pacienta od ventilátora, mohli byť obvinení z úmyselného zabitia. Nedávno sme museli riešiť ďalší bioetický problém súvisiaci s ventilátormi. Koho na ne napojiť a koho nie, keď je pacientov s ťažkým priebehom covidového ochorenia viac, než majú nemocnice ventilátorov. 

"Nestačí, že je niekto veľmi dobrý vedec, pokiaľ to nevie odkomunikovať tak, aby to pochopila aj verejnosť."

Ako uvádzate na svojom webe, hlavným cieľom centra je vytvoriť regionálnu sieť špecialistov, ktorí sa zameriavajú na výskum a popularizáciu bioetiky. Prečo je dôležité sa popularizáciou tejto oblasti zaoberať?

Pretože bioetika je u nás stále neznámym pojmom a pritom jej význam neustále narastá.  Popularizácií biológie som sa začal venovať už na strednej škole. V roku 1989 vyšla moja kniha popularizujúca biológiu s názvom Alchýmia života. Nie je jednoduché popularizovať vedu, nestačí, že je niekto veľmi dobrý vedec, pokiaľ to nevie odkomunikovať tak, aby to pochopila aj verejnosť. Akademickej obci to niekedy prekáža, pretože keď popularizujete, nutne zjednodušujete. Začne sa vám vytýkať, že ste nepovedali toto či tamto.

Nám sa v bioetike doteraz úspešne podarilo spolupracovať s partnermi na univerzitách v zahraničí - s London University, New York University, Universität Tuebingen, National University of Singapore, KwaZulu-Natal University, Masarykovou univerzitou, či Univerzitou Karlovou.   

Na Slovensku sme aj napriek tomu pomerne malou komunitou, kde bioetika ešte nezapustila korene. Idem na vyšetrenie k lekárovi, mladému absolventovi lekárskej fakulty, ktorý sa ma pýta, kde pracujem. Odpovedám, že prednášam bioetiku a on na to, že čo to je. Samozrejme, pozná lekársku etiku, ale jej širší bioetický kontext už nie. V dnešnej dobe masívneho spochybňovania vedeckého výskumu je popularizácia vedy naozaj nevyhnutnosť a som rád, že sa v tejto oblasti Slovensko za posledných 10 rokov výrazne zmenilo. Pribudla nám celá nová generácia jej popularizátorov. Hoci je bioetika s vedou v tesnom kontakte, nie je samostatnou vedou, ale humanitnou akademickou disciplínou. Žiaľ, dnes sa pochybuje, či sú nám takéto humanitné disciplíny ako bioetika alebo filozofia vôbec na niečo dobré a či ich náš trh práce potrebuje.  

Vo svojom výskume sa venujete aj problematike editácie ľudského genómu. Je genetické vylepšovanie ľudí v súčasnosti najdôležitejšou výzvou bioetiky?

Je to jedna z viacerých aktuálnych výziev. Predovšetkým je potrebné rozlišovať medzi terapiou a vylepšovaním. Teda, či editovanie genetického textu v našich bunkách je opravou akýchsi preklepov, nahradením chybného textu tým správnym a opravou náhodných mutácií, ktoré však môžu mať v podobe genetických ochorení devastujúce dôsledky pre zdravie. V takom prípade ide o tzv. génovú terapiu.

Alebo, a to je kontroverzná bioetická otázka, či sa má editovanie génov použiť aj na vytvoreniu vylepšených verzií genetickej informácie, alebo dokonca na jej úplné prepísanie. Teoreticky by sa takto dal v budúcnosti vytvoriť aj vylepšený človek (tzv. transhumanizmus) či dokonca aj nový druh človeka (tzv. posthumanizmus). Tomuto problému je venovaná naša najnovšia kniha v anglickom jazyku, ktorá v týchto dňoch vyšla vo švajčiarskom vydavateľstve vedeckej literatúry Peter Lang pod názvom Transhumanism and Posthumanism in the Perspective of Biotechnologies. Ide o výsledok niekoľkoročného výskumu v rámci nášho APVV projektu. Neriešili sme v nej len otázky týkajúce sa bioetiky a filozofie, teda či to je alebo nie je etické, ale porovnávali sme súčasný vývoj aj na základe toho, ako sa na túto problematiku v minulosti nazeralo v žánri science-fiction.

A na čo ste prišli? Stáva sa naozaj to, čo bolo v minulosti len sci-fi, realitou?

Áno. Technológie manipulovania s celými génmi sa používajú na liečbu už viac ako dve desaťročia, ale až teraz sa vyvinuli nové biotechnologické nástroje, ktoré sú mimoriadne presné a efektívne a umožňujú meniť text genetickej informácie na úrovni jedného písmena. Za objav tejto technológie bola udelená v roku 2020 Nobelova cena dvom vedkyniam - J. Doudnovej a E. Charpentierovej.  Vďaka technológii editovania génov sa okamžite začali vyvíjať, a dnes už čakajú na schválenie, nové génové terapie na viaceré genetické ochorenia, s ktorými sme si doteraz nevedeli poradiť. Musím však zdôrazniť, že hovoríme o génovej terapii, ktorá nie je dedičná. Opravujú sa gény v poškodených tkanivách tela pacienta, ale nie v jeho pohlavných bunkách. Akokoľvek geneticky zasahovať do pohlavných buniek alebo raných embryí je na Slovensku a aj v drvivej väčšine krajín na svete legislatívne zakázané práve preto, že by išlo o zásahy, ktoré by sa prenášali na nasledujúce generácie. To je tiež veľkou súčasnou bioetickou témou. 

Už aj na Slovensku sa objavujú správy, že by génová terapia mala byť preplácaná poisťovňou. Ktorí rodičia si však môžu dovoliť zaplatiť pre svoje choré deti v súčasnosti najdrahší liek na svete? Opäť tu máme nielen ekonomický, ale aj veľký etický problém, ako spravodlivo rozdeliť obmedzené zdroje. Ako zariadiť, aby sa génová terapia dostala ku každému pacientovi, ktorý ju potrebuje a nebolo to na úkor iných pacientov, keďže poisťovne majú len limitovaný rozpočet.

Ďalšou dôležitou otázkou súčasnosti je, do akej miery môže v medicíne umelá inteligencia nahradiť človeka. Roboty ňou riadené môžu niektoré operácie robiť presnejšie ako človek. Zveríte operáciu svojho mozgu robotovi, alebo neurochirurgovi, keď vám povedia, že robot má menšiu chybovosť? Ak takýto robot urobí chybu, kto ponesie zodpovednosť? Nemocnica v ktorej pacienta operovali, firma vyrábajúca robotov, alebo firma, ktorá dodala umelú inteligenciu? A to nehovorím o bioetickom probléme, ako takého robota otestovať na živom pacientovi v rámci etických princípov klinického výskumu.

Jediným z vašich výskumov v rámci centra je realizácia tzv. Konšpiračného indexu, ktorý ste v auguste minulého roku realizovali v spolupráci s agentúrou FOCUS na vzorke viac ako 1500 respondentov. Ako tento prieskum súvisí s bioetikou?

V rámci výskumu, ktorý sme robili ako časť veľkého covidového projektu udeleného pre UCM, sme sa zameriavali na hľadanie odpovede na otázku, ako by bola verejnosť na Slovensku v prípade ďalšej pandémie ochotná akceptovať nové vakcíny. Cieľom bolo poradiť budúcim vládam, ako by v takomto prípade mali na situáciu zareagovať. Respondentov sme sa napríklad pýtali, prečo by sa dali alebo nedali v takom prípade zaočkovať. Keďže vieme, že do postojov k očkovaniu bohužiaľ zasahujú aj rôzne konšpiračné teórie a dezinformácie, do dotazníka sme zahrnuli aj túto dimenziu.   

"Výsledky pomerne šokujúco ukazujú, že sme jedna z najzakonšpirovanejších krajín sveta."

Takzvaný Konšpiračný index vytvorili vedci z Parížskej univerzity, ako nástroj umožňujúci porovnávať krajiny medzi sebou. Máme rôzne podobné indexy. Napríklad v ekonómii je to index hrubého domáceho produktu prepočítaný na jedného obyvateľa.  Konšpiračný index sa počíta ako priemer kladných odpovedí na špeciálnu batériu otázok konšpiračného charakteru. Sú tisícky výskumov o tom, prečo je z psychologického hľadiska človek viac alebo menej náchylný uveriť konšpiráciám. Len veľmi málo výskumov však skúma konšpiračné teórie podľa metodiky, ktorá umožňuje porovnávať štáty medzi sebou na tzv. makro úrovni, teda na úrovni celého štátu. Francúzski vedci vypočítali hodnoty Konšpiračného indexu pre dve desiatky krajín, v ktorých boli k dispozícii dáta z celoštátnych prieskumov. Slovensko medzi nimi nebolo aj preto, že takéto dáta neexistovali, kým sme ich my v našom výskume nezískali.  Vďaka tomu sme mohli hodnotu Konšpiračného indexu pre Slovensko vypočítať a porovnať s hodnotami, ktoré vypočítali pre iné krajiny francúzski vedci. S prekvapením sme zistili, že je jeho hodnota porovnateľná s hodnotami Konšpiračného indexu rozvojových krajín.

Výsledky pomerne šokujúco ukazujú, že sme jedna z najzakonšpirovanejších krajín sveta. Pre denník SME ste sa však vyjadrili, že úroveň vzdelania v tom významnú úlohu nezohráva. Existuje na to iné vysvetlenie?

Výsledky Konšpiračného indexu, ktoré sme namerali pre Slovensko, sú v istom zmysle anomáliou, ktorú zatiaľ nevieme dostatočne vysvetliť. Slovensko rozhodne nie je z objektívneho ekonomického hľadiska rozvojovou krajinou. Naopak, mali by sme kopírovať susedné krajiny. V Poľsku má index polovičnú hodnotu. Čím sa od Poľska líšime? Je to rovnako postkomunistická krajina ako my.

Vo vašej knihe Boj s drakom, ktorá vyšla pred vyše 30 rokmi o Slovákoch hovoríte, že sme jeden z najmladších národov, dokonca mladší, než si sami pripúšťame. Je možné hľadať paralely práve v tom, ako mladé demokracie vnímajú vonkajší svet a do akej miery podliehajú dezinformáciám, hoaxom či propagande?

To je veľmi dobrá hypotéza, ktorú ste práve prepojili s ďalšou, vyslovenou mojim kolegom, politológom Jozefom Lenčom. Položil som mu otázku, čo má Slovensko spoločné s rozvojovými krajinami. Odpovedal, že možno akýsi druh postkoloniálnej mentality, ktorá je typická pre politicky mladé národy. Tá naša môže pochádzať z čias, keď sme boli súčasťou Habsburskej monarchie, neskôr Rakúsko-Uhorska a Československa. V súčasnosti sme zase súčasťou Európskej únie. Nie je v tomto prípade dôležité, či sme naozaj boli alebo sme kolóniou, ale či to veľká časť Slovenska takto vníma.