Keď som sa hlásil na doktorát, zatelefonoval tréner futbalovej reprezentácie do 19 rokov. Chcel, aby som sa k nim ako fyzioterapeut pripojil. Dátum asociačných zápasov však bol presne v termíne prijímacích skúšok. Hodil som si mincou a ako letela, povedal som si, že ma to viac ťahá na doktorandské, hovorí Andrej Matonok, fyzioterapeut Spartaka Trnava a zároveň denný doktorand na FZV UCM, ktorý ako fyzioterapeut pôsobil najprv od rok 2017 v klube FK Pohronie. 

Športovým fyzioterapeutom ste sa stali už počas štúdia na FZV UCM. Päť rokov ste pôsobili v FK Pohronie Žiar nad Hronom Dolná Ždaňa. Ako sa vám to v tak mladom veku podarilo?

V tomto klube som až do dorasteneckého veku hrával futbal. Nebol som však až taký talent, aby som sa ním dokázal uživiť. Hoci som o fyzioterapii v tom čase ešte veľa nevedel, v klube vedeli, že ju študujem, oslovili ma a vyskúšal som to. Zo začiatku som bol viac masérom, ako však plynuli roky, vzdelanie som si dopĺňal a v klube som nakoniec dostal prácu na plný pracovný úväzok ako fyzioterapeut.

S klubom ste navyše zažili obdobie, počas ktorého prvýkrát postúpil do najvyššej slovenskej futbalovej súťaže. Boli na vás v tomto smere kladené vyššie požiadavky?

Určite. Do klubu začali postupne prichádzať noví hráči, ktorí mali v životopise zaujímavé futbalové destinácie. S väčšími skúsenosťami od nich prichádzali aj vyššie očakávania. Bol to pre mňa motivačný faktor, musel som stíhať vyššie tempo.

„To čo robím ani nenazývam prácou, je to skôr platené hobby.“

Predpokladám, že fyzioterapeutom v profesionálnom futbalovom klube sa vo väčšine prípadov stane niekto, kto má nielen patričné vzdelanie, ale tak, ako aj vo vašom prípade, prechováva k tomuto športu lásku. Čo pre vás znamená futbal? 

Opísal by som to mojim bežným dňom. Na štadióne som od ôsmej do tretej, keď prídem domov, pripravujem tréningové a rehabilitačné plány. Futbal samozrejme sledujem aj vo voľnom čase v televízii – niekedy dva či tri prenosy naraz. Odmalička je mojou srdcovkou. Ešte pred mojím pôsobením vo futbalových kluboch som ako fanúšik chodil na zápasy najvyššej súťaže, ale aj tých európskych.

Jednoducho, to čo robím ani nenazývam prácou. Je to skôr platené hobby. Pocit, že ráno nevstávam do práce, ale idem robiť to, čo ma naozaj baví, by som doprial zažiť každému. 

Presuňme sa do súčasnosti. Od októbra minulého roku ste športovým fyzioterapeutom v Spartaku Trnava. Ako vyzerá náplň vašej práce?

Starám sa o hráčov od chvíle, kedy prídu na štadión. Vždy ráno pred tréningom hodnotíme aktuálny zdravotný stav a informácie podávame realizačnému tímu. Kontrolujeme, či majú nejaké šrámy z predchádzajúcich tréningov či zápasu alebo iné nedoliečené veci. Moji kolegovia následne s hráčmi odchádzajú na tréning, ja väčšinou zostávam rehabilitovať so zranenými hráčmi na štadióne či v posilňovni.

Veľká časť vašej práce spočíva práve v starostlivosti o zranených hráčov?

Áno, využívam prvky športovej medicíny, fyzioterapie a silového tréningu. Zároveň sa venujem reatletizácii, rehabilitácii a rekondícii po zranení tak, aby sa hráči mohli opäť naplno zapojiť do tréningového procesu a neskôr do plnej zápasovej záťaže. Na štadióne do procesu vstupuje celá skupina ľudí, moja práca je postavená na interdisciplinárnych vzťahoch. Informácie o stave hráčov si vymieňam s kolegami z lekárskeho tímu, kondičným trénerom, asistentmi a, samozrejme, hlavným trénerom. Keď zo štadiónu odchádzam, práca pre mňa, samozrejme, nekončí. Na základe aktuálneho stavu hráčov plánujem tréningy, rehabilitácie a s kondičným trénerom konzultujem výsledky z GPS systému, ktorý pri príprave hráčov využívame. 

Venujete sa len hráčom prvého tímu alebo aj nižších kategórií?

Momentálne len hráčom prvého tímu. Popri práci v Spartaku mám však na starosti aj fyzioterapiu extraligových volejbalistiek HIT UCM Trnava.

„Vždy tvrdím, že vrcholový šport dospelých ľudí nie je o zdraví, ale o výkonnosti.“

Aké zázemie z hľadiska fyzioterapie Spartak Trnava poskytuje? 

Čo sa týka prístrojového vybavenia, myslím si, že na slovenské pomery patríme do top trojky tímov vo Fortuna lige. Máme ultrazvuk, kryoterapiu, TECAR terapiu, chalani majú sauny, vírivku či prístroje na meranie výskoku, teda dynamickej sily. V skratke všetko, čo by profesionálny klub mal mať.

Ako laik mám predstavu, že vrcholoví športovci sú stoperecení profesionáli, ktorí do bodky plnia odporúčania trénerov či fyzioterapeutov. Je to tak, alebo musíte ku každému hráčovi pristupovať individuálne a zapájať do procesu aj prvky psychológie? 

Možno je to zaužívaná predstava, ale vo všeobecnosti nie je každý hráč stopercentný profesionál. V mnohých prípadoch to záleží napríklad od kultúry. Inú pracovnú disciplínu môžu mať mladí hráči, inú starší. Niektorí sú introverti, iní extroverti. Futbalový tím tvorí množstvo individualít z rôznych kultúrnych či náboženských pomerov. Prístup k nim je preto potrebné individualizovať a snažiť sa v kabíne budovať pozitívne medziľudské vzťahy. Určite v tom teda zohráva úlohu aj psychológia.

Napríklad hráči z moslimskej kultúry dodržiavajú Ramadán, teda veľmi striktný pôst, ktorý v tomto období výrazne ovplyvňuje ich stravovacie návyky. Vieme im poskytnúť nejaké odporúčania, ktoré však nemusia rešpektovať. Nemôžeme ich nútiť do niečoho, čo im nie je prirodzené.

Do vrcholového športu vstupujú rôzne faktory. Záujmy hráčov, trénerov, majiteľov či akcionárov. Dokážete odolávať, ak vás niekto tlačí nasadiť do zápasového tempa hráča po zranení, ktorý nie je z vášho pohľadu pripravený? 

Jedna vec je tá, ktorú nám hovoria odborné knihy a učebnice, druhou je skutočná realita. Vždy tvrdím, že vrcholový šport dospelých ľudí nie je o zdraví, ale o výkonnosti. Je však potrebné  uvedomiť si, že hráči si tohto aspektu sú vedomí. Rozhodli sa pre tento štýl života a aj riziká, ktoré so sebou prináša. Športovcov na tejto úrovni sa teda nesnažíme liečiť, v zmysle hľadania príčin zdravotných problémov, pretože na to jednoducho nemáme čas. Naopak, robíme všetko pre to, aby bol športovec stopercentne pripravený „len na ten nasledujúci týždeň“. 

Zjednodušene, riešite len tie zdravotné komplikácie, ktoré sú najakútnejšie a „najviac horia“.

Presne tak. Samozrejme, ak nie som presvedčený, že hráč môže ísť do plnej zápasovej záťaže, upozorním na to a oboznámim realizačný tím s možnými rizikami. Musí byť medzi nami vybudovaná dôvera v moje odborné schopnosti. Hoci sa mi to, našťastie, nikdy nevypomstilo, v začiatkoch sa mi veľakrát stávalo, že som tlaku od trénerov podliehal. Nemal som dostatok znalostí a skúseností. Posledné slovo v rozhodovaní má však za každých okolností aj tak hlavný tréner. 

„Ak hráč nebýva často zranený a nemá zdravotné problémy, snažiť sa ho za každú cenu niečo odnaučiť nemusí mať dobrý vplyv.“

V čom ste sa v tomto ohľade v porovnaní s minulosťou zmenili?

Rokmi skúseností a kontinuálnym vzdelávaním sa moje znalosti prehĺbili. Viem lepšie posúdiť mnohé ďalšie riziká, pozrieť sa na situáciu z oveľa širšieho uhlu pohľadu a zároveň realizačnému tímu z odborného hľadiska lepšie vyargumentovať môj postoj.

Fyzioterapeut Jan Brázda sa v rozhovore pre Denník N vyjadril, že nesprávne techniky cvičenia nemajú len rekreační športovci, ale veľmi často aj tí profesionálni. Veľkým problémom sú vraj tréningy s vlastným telom. Stretávate sa s tým aj vy?

Áno, stáva sa mi, že po zranení dostávam do opatery hráčov, ktorí niektoré silové cvičenia počas rehabilitácie nevykonávajú správne. Následne zistíme, že ich nesprávne vykonávali počas celej svojej dovtedajšej kariéry.  S kondičným trénerom dbáme na správnu techniku a snažíme sa im ju vysvetliť. Predovšetkým skúsenejších hráčov je však v tomto smere niečo odnaučiť pomerne zložité, keďže majú zaužívané určité motorické pohybové vzory. Na naučenie sa nového je potrebné vykonať približne 300-500 opakovaní, kdežto na zmenu zaužívaného pohybového stereotypu potrebujete vykonať približne 2000 opakovaní nového vzoru.

Ak sa však rozprávame vo všeobecnosti, každý profesionálny športovec má svoje vlastné návyky, keďže biomechanika pohybu je u každého individuálna. Keď vedľa seba postavím desať futbalistov, každý z nich bude behať inak. Bol som na jednej konferencii, na ktorej sa zúčastnil aj fyzioterapeut trojnásobnej českej olympijskej víťazky v rýchlokorčuľovaní Martiny Sáblikovej. Hovoril, že sa jej pohybové aj telesné asymetrie snažili naprávať, čím však znížili jej výkonnosť. Preto platí, že ak hráč nebýva často zranený a nemá zdravotné problémy, snažiť sa ho za každú cenu niečo odnaučiť nemusí mať dobrý vplyv.

Vráťme sa k vášmu vzdelaniu. Po získaní titulu PhDr. ste sa na FZV UCM rozhodli pokračovať v dennom doktorandskom štúdiu. Prečo?

Vo voľnom čase sa neustále snažím vzdelávať v najnovších výskumoch a čítať špecializované vedecké portály. Baví ma to, nemusí ma do toho nikto nútiť, a tak mi napadlo, že by som to mohol spojiť s ďalším štúdiom. Keď som sa hlásil na doktorát, zatelefonoval tréner futbalovej reprezentácie do 19 rokov. Chcel, aby som sa k nim ako fyzioterapeut pripojil. Dátum asociačných zápasov však bol presne v termíne prijímacích skúšok. 

Takže ste sa museli rozhodnúť medzi reprezentáciou a štúdiom. 

Áno. Hodil som si mincou a ako letela, povedal som si, že ma to viac ťahá na doktorandské. Šanca pracovať pre reprezentáciu ešte možno príde, ak by som si ale od štúdia dal rok či dva pauzu, neviem, či by som sa k nemu dokázal vrátiť.

Poskytuje vám štúdium na FZV dostatočný priestor na špecializáciu v oblasti športovej fyzioterapie, alebo sa musíte neustále vzdelávať aj externe, napríklad formou doplnkových kurzov?

Na Slovensku zatiaľ neexistuje samostatný študijný odbor zameraný na športovú fyzioterapiu. V tejto oblasti sa teda musím dovzdelávať externe. Gro výskumu do dizertačnej práce si robím samostatne. Veľmi rád chodím na konferencie, rok a pol publikujem do českého športového mesačníka Level Up, v ktorom mám už 17 článkov, v ktorých sa venujem rôznym športovým zraneniam. Ak by som to poskladal, možno by sa z toho už dala napísať aj nejaká knižka (smiech). 

Ako sa dá skĺbiť práca fyzioterapeuta prvoligového klubu s doktorandským štúdiom?

Je to náročné, prácou trávim aj víkendy. Pri nahustenom programe ako počas jesene, ktorá bola spojená s cestovaním v rámci Európskej konferenčnej ligy napriklad do Turecka, či Dánska, niekedy voľný deň nemám aj tri týždne. Keďže okrem výskumu musím na fakulte vykonávať aj pedagogickú činnosť, musím poďakovať Spartaku, že mi dokázali vyjsť v ústrety.

Keď som nedávno robil rozhovor s vaším kolegom z fakulty – fyzioterapeutom Ondrejom Machovičom, povedal mi, že mnoho ľudí ho nazýva lepším masérom, pretože stále nemá predstavu, čím všetkým sa fyzioterapia zaoberá. Stáva sa to aj vám?

Kým som pracoval v súkromnom sektore, niektorí pacienti ma, naopak, nazývali pán doktor. V športovom klube treba dať ego bokom. Naozaj nikoho nezaujíma akú „polievku písmen“ máte pred či za menom, ak si svoju prácu neplníte spoľahlivo. V mojej náplni práce sú aj masáže, keď je potrebné vyložiť tašky z autobusu, vykladám ich. Všetci sa musia snažiť pracovať pre tím tak, aby mali hráči čo najväčší komfort.

“Na súčasný futbal sú v porovnaní s minulosťou kladené oveľa vyššie nároky.”

Aký je teda základný rozdiel medzi „bežným“ fyzioterapeutom pre širokú populáciu a športovým pre profesionálny futbalový klub?

Na rekreačného športovca máte v ambulancii možno hodinu času a následne ho uvidíte až o ďalšie dva týždne, ak vôbec. Zvyšných 23 hodín z dňa neviete, čo robí a do akej miery plní vaše pokyny. Progres sa v tomto prípade meria veľmi ťažko. Zároveň vám neprekáža, ak veci nejdú tak rýchlo, ako by mohli.

S profesionálnymi hráčmi trávim v klube sedem hodín denne, večer po práci komunikujeme online. Prístup je teda neporovnateľne individuálnejší a intenzívnejší, pričom nás extrémne tlačí čas pripraviť ich do zápasového rytmu čo najskôr, ako je to len možné. Niekedy sú to doslova zázraky, čo však ľudia zvonku nevidia. Na súčasný futbal sú v porovnaní s minulosťou kladené oveľa vyššie nároky.

To je pomerne paradoxné. Na jednej strane vychovávame generácie detí, ktoré sa nevedia hýbať, na tej druhej chceme od úzkej skupiny profesionálnych športovcov oveľa lepšie výkony, než mali ich predchodcovia.

Pri futbalistoch sa to týka aj počtu zápasov. Samozrejme, že to súvisí aj s financovaním a televíznymi právami. V Spartaku sme kvôli predkolám Európskej ligy UEFA a pohárovým ligovým stretnutiam odohrali za jeseň toľko zápasov, ako niektoré mužstvá Niké ligy za celú sezónu.

V rozhovore pre web Slovenskej komory fyzioterapeutov ste sa vyjadrili, že tragédiou dnešnej doby je, že ľudia odbornosť častokrát posudzujú počtom lajkov na sociálnych sieťach. Ako rozlíšiť dobrého fyzioterapeuta?

Len veľmi ťažko. Bežný človek nemá dostatočné vedomosti na to, aby rozlíšil, či je fyzioterapeutom zvolená terapia k jeho zdravotnému stavu adekvátna. Telo je totiž skvelý autoregeneračný mechanizmus. Tkanivá sa dokážu hojiť aj samé a pokiaľ procesu výrazne neškodíme, dokáže to aj bez našej pomoci. Trvá to však dlhší čas. Pre mňa je varovným signálom zložitosť jednotlivých cvičení. Na sociálnych sieťach síce vyzerajú dobre, ale čím sú komplikovanejšie, tým sú menej efektívne. Človek by mal vychádzať z pohybových stereotypov, ktoré sú pre telo prirodzené.

Minimálnym základom by malo byť vzdelanie v odbore, hoci ani vysoká škola nemusí byť zárukou kvality. Dôležité je, akým spôsobom sa dodatočne vzdeláva, akú má špecializáciu a aké kurzy má absolvované. Fyzioterapeut predsa pracuje so zdravím človeka, ktoré môže pri zásadnej chybe zostať trvalo poškodené.

Foto: Sofiia Yurasova/archív A.M.