Kultúrou naučená komunikácia nie je univerzálna. V arabských krajinách môže odpoveď áno znamenať nesúhlas, hovorí interkultúrna konzultantka Jana Hollá

Od roku 2004 pracujete ako interkultúrna konzultantka, facilitátorka a školiteľka. To je na Slovensku pomerne neznáma pracovná pozícia. Čo to v praxi znamená?

Venujem sa vzdelávaniu dospelých v oblasti interkultúrnej komunikácie. Tento odbor vznikol v Spojených štátoch približne v 60. rokoch a prirodzene prepája antropológiu, sociológiu, psychológiu, inklúziu aj biznis. V mojom prípade ide vo väčšine prípadov o prácu s ľuďmi, ktorí pôsobia v multikultúrnych tímoch. Každý má vlastné hodnotové nastavenie a kultúrnu skúsenosť. Musia sa spoločne naučiť komunikovať a spolupracovať. Jednoducho povedané, kultúru vnímam ako vzduch, ktorý dýchame. Na podvedomej úrovni je všade okolo nás a výrazne ovplyvňuje to, ako komunikujeme, rozmýšľame a celkovo vnímame svet.

Diverzita, po slovensky inakosť,  teda odlišnosti a rozdiely, ktoré robia každého človeka unikátnym, nie sú niečo, čo treba prekonať. Je to príležitosť. No aby sme s ňou vedeli pracovať, potrebujeme určitú dávku trpezlivosti, otvorenosti a často aj snahu vidieť za to, čo je na prvý pohľad iné alebo nepochopiteľné. Mojou úlohou je v tomto procese klientom pomáhať. Nie nevyhnutne dať im to, čo si myslia, že chcú, ale to, čo potrebujú naozaj.

Ak tomu teda rozumiem správne, primárne sa venujete spájaniu pracovných kolektívov tak, aby v nich dokázali spolupracovať rôzne kultúry z rôznych krajín sveta.

Áno, vo veľkej miere to však závisí od typu klienta. V korporátnom prostredí ide najmä o nastavenie fungovania tímovej práce. Naposledy som napríklad poskytovala konzultácie a online školenia pre manažérov jednej z najväčších IT spoločností na svete. Sídli v Kalifornii a hoci sú jej interné tímy zložené z ľudí rôznych kultúr, spoločnosť zostáva silne orientovaná na americké hodnoty.

Bolo dôležité vysvetliť im, že v Európe či na Blízkom východe sa veci robia odlišným spôsobom. Nie horšie, len inak ako v Amerike. Často narazím na to, že vedenie síce tieto racionálne rozdiely uzná, no v praxi je preň náročné zmeniť rozhodovacie procesy či spôsoby komunikácie, s ktorými nemajú priamu a zažitú skúsenosť. Ide teda o dlhodobý proces.

Hoci ste to už sčasti načrtli, pre aký typ spoločností pracujete najčastejšie?

Neviem či najčastejšie, viem vám ale povedať, s kým pracujem najradšej. Sú to neziskové organizácie a vzdelávacie inštitúcie. Práca s nimi mi dáva viac priestoru na dôkladnejšiu spoluprácu a často cítim aj väčší záujem o podstatu vecí. V akademickom prostredí som pôsobila viac než 12 rokov, takže prepájať vzdelávanie s praktickou prácou ma napĺňa najviac.

Spolupracujem tiež so stredne veľkými firmami a korporátmi. Mám rada rozmanitosť. Nešpecializujem sa len na jednu tému. Naopak, teší ma, keď sa môžem zakaždým učiť niečo nové. Napríklad nedávno sme v jednej európskej inštitúcii riešili tému inklúzie, inokedy ide o medzináboženský dialóg.

Okrem školení sa venujem aj facilitácii, čiže sprevádzaniu tímov v náročných procesoch alebo zmenách. V takýchto situáciách nie som expertkou na obsah, ale na samotný proces. Vytváram priestor, v ktorom sa ľudia cítia bezpečne, môžu otvorene komunikovať a spoločne hľadať riešenia. Je to práca, ktorá si vyžaduje veľa intuície, empatie a cit pre dynamiku skupiny a práve to ma na nej baví najviac.

Vieme si uviesť konkrétny príklad medzikultúrnych rozdielov, ktorý ste museli riešiť?

Samozrejme. Pred pár rokmi som pracovala pre Siemens, ktorý v Egypte staval elektráreň vedľa ich nového hlavného mesta. Ako to pri nadnárodných firmách býva, zamestnávali miestnych pracovníkov, ale stredný a vyšší manažment bol medzinárodný. Problém nastal, keď začal projekt výrazne meškať. Manažéri nedokázali efektívne komunikovať s egyptskými tímami a nechápali, prečo sa práca nehýbe podľa plánu. Mali jednoducho pocit, že im na projekte nezáleží, sú nezodpovední a pomalí. Zjednodušene povedané, typický stret západnej a blízkovýchodnej kultúry.

Ak to preženiem a vyjadrím expresívnejšie, išlo o zaužívaný kultúrny stereotyp o pracovitých Nemcoch a lenivých Araboch?

Presne tak. V skutočnosti nebol problém v lenivosti či nezáujme, ale v nepochopení kultúrnych rozdielov a v odlišnej pracovnej morálke. Napríklad v inom prístupe k času, hierarchii či motivácii. V arabských krajinách zohrávajú osobné vzťahy veľmi dôležitú úlohu.  Ak chcem, aby bolo niečo urobené zajtra, musím tam mať veľmi dobre vybudované osobné vzťahy s mojimi kolegami aj nadriadenými. Ľudia tam pracujú najlepšie pre tých, ktorých si vážia, nie pre anonymnú firmu. V západnej kultúre v zamestnaní najprv odvedieme prácu a až potom sa staráme o medziľudské vzťahy. Tam je to naopak.

Ďalším základným problémom býva komunikácia. Ak sa v Európe svojho podriadeného opýtate, či vám do zajtra pripraví dôležitý report, odpoveď môže byť áno, nie alebo niečo medzi tým. Máte síce veľa práce, ale urobíte všetko pre to, aby ho dostal. V arabských krajinách vám vždy odpovedia áno, čo v praxi môže znamenať skutočné áno, budete sa snažiť, ale aj „v žiadnom prípade, to neprichádza do úvahy.“

Ak sa v Egypte na ulici policajta opýtate, kam máte ísť, vždy vás pošle nejakým smerom, hoci nemusí mať absolútne žiadnu predstavu, kde sa cieľ vašej cesty nachádza (smiech). V rámci nášho kultúrneho podmieňovania to nedáva zmysel. Prečo mi ten policajt proste nepovie, že nevie kde to je? Preto môžeme nadobudnúť pocit, že títo ľudia jednoducho pravidelne klamú. V arabskom svete však funguje takzvaný princíp zachovania tváre. Až tak veľmi vám chcú vyjsť v ústrety, že si radšej niečo vymyslia, než by ste mali mať pocit, že vám nedokážu vyhovieť.

Počas spomínaného školenia pre Siemens sme si prešli, ako tieto rozdiely lepšie chápať a zvládať. Sústredili sme sa nielen na teóriu, ale hlavne praktické zručnosti – ako budovať dôveru, ako sa pýtať tak, aby odpoveď bola jasná, a ako sa prispôsobiť miestnemu prostrediu bez toho, aby ste sa vzdali svojej  vlastnej identity.

Čo je hlavným dôvodom týchto najväčších nedorozumení? Jednoduché nepochopenie toho, že správanie sa ľudí v rôznych kútoch sveta môže byť až také rozdielne?

Je to predovšetkým nepochopenie, že našou kultúrou naučená komunikácia nie je univerzálna. Máme pocit, že keď niečo vyslovíme, druhá strana to automaticky pochopí presne tak, ako sme to mysleli. To je omyl. Od malička sme nevedome formovaní kultúrou, v ktorej žijeme. Tým, ako sa správať, komunikovať, čo je správne a čo nie. A keď sme už dospelí, máme pocit, že to je jediný spôsob, ako fungovať. V našom kultúrnom kontexte možno áno. Automaticky to však neznamená, že sa vieme orientovať aj v úplne inom. Práve naopak. V novom prostredí sa musíme stať opäť deťmi – naučiť sa byť zvedaví, vnímať a prispôsobovať sa novému prostrediu.

Niekoľkokrát sme v rozhovore spomenuli Egypt. Vy v ňom žijete a pôsobíte už dlhé roky. Čo najviac kultúrne šokovalo Vás osobne?

Keď som začala učiť na univerzite v Egypte, jednou z prvých vecí, ktoré ma kultúrne prekvapili, bolo vnímanie času. Študenti pravidelne meškali. Nie akademických 15 minút ako sme zvyknutí u nás, ale pokojne aj pol hodinu a viac. Bez ospravedlnenia. Pre nich je to jednoducho normálne.

Tento prístup som neskôr pozorovala aj pri pracovných stretnutiach alebo v bežných medziľudských situáciách. U nás je bežné, že keď meškáme, napíšeme správu alebo zavoláme. V Egypte sa očakáva, že druhá strana počká. Byť na ceste v ich ponímaní totiž znamená, že človek už je prakticky tam a netreba to ďalej riešiť (smiech).

Ešte zaujímavejšia je situácia, keď cestou stretnú známeho či príbuzného. Vtedy sa plán jednoducho zmení – idú na kávu, porozprávajú sa a pracovné stretnutie sa buď zruší, alebo výrazne posunie. V ich kultúre je osobný kontakt oveľa dôležitejší než nejaký časový plán.

Nedorozumeniam v úplne odlišných kultúrach rozumiem. Sú ale výrazné kultúrne rozdiely viditeľné aj v pracovných kolektívoch zložených napríklad z ľudí v rámci Európy?

Samozrejme, a po príklad vôbec nemusíme chodiť ďaleko. Keď som si robila doktorát v Prahe, bola som presvedčená, že medzi Slovákmi a Čechmi veľké rozdiely nie sú, veď sme kedysi tvorili jeden štát. Na povrchu to tak pôsobí, ale keď sa ponoríte hlbšie, zistíte, že máme odlišný prístup k pravidlám, zákonom či pracovnej morálke.

Keď sa na Slovensku zavedie nové pravidlo, mám pocit, že ho väčšina ľudí jednoducho dodržiava, hoci s ním nemusia súhlasiť. V Česku je podľa mňa viac priestoru na diskusiu, obchádzanie pravidiel alebo jednoducho ignorovanie toho, čo robia ostatní.

Tento kontrast som si uvedomila na základe konkrétnej situácie. Na Slovensku mi bol cudzí pán ochotný vynadať za to, že som si chcela požičať bicykel bez občianskeho preukazu, lebo mať ho za každých okolností pri sebe predsa káže zákon. V Česku by sa to podľa mňa nestalo. Bicykel by mi zjavne tiež nepožičali, ale obišlo by sa to bez komentára o mojich občianskych povinnostiach.

Podobné rozdiely existujú aj medzi regiónmi v jednej krajine. Inak sa veci riešia na Orave, inak na Záhorí či v Bratislave. A práve to, že takéto odlišnosti nečakáme, môže spôsobovať spomínané veľké nedorozumenia.

Ste jednou z prvých absolventiek etnológie na Filozofickej fakulte UCM. Dokážete vo vašej praxi stále čerpať z poznatkov, ktoré vám štúdium poskytlo?

Určite áno. Vždy ma zaujímala inakosť a štúdium etnológie mi poskytlo pevný základ na to, ako ju vnímať v rôznych kultúrnych kontextoch. Najviac si cením rozvinutú schopnosť zúčastneného pozorovania, v ktorom sa stávate súčasťou skúmanej skupiny nielen zvonku, ale aj zvnútra. Dodnes ho pri práci s ľuďmi veľmi často využívam.

Ako sa vlastne mladá študentka dostane z Trnavy až do Egypta?

Odjakživa ma fascinoval Blízky východ, hlavne staroveké civilizácie a neskôr aj islamská kultúra. Bol to teda môj celoživotný sen, ktorý sa istú dobu zdal neuskutočniteľný. Vyrastala som totiž ešte v časoch komunizmu.

Zameranie na Egypt som mala už počas magisterského štúdia na UCM, no najprv som sa doň dostala ako turistka. Krajina a rovnako aj jej ľudia ma okamžite očarili. Neskôr, počas doktorandského štúdia na Karlovej univerzite v Prahe, som mala možnosť ísť do Káhiry na výskumný pobyt a jednoducho som tam zostala. V  tom čase mi môj školiteľ dizertačnej práce totiž často hovoril, že ak robím výskum o nejakej kultúre, prečo by som v nej nemala aj žiť. A mal pravdu. Egypt ma oslovil nielen ľudsky a kultúrne, ale aj profesionálne.