Politológ Jozef Lenč: Namiesto občianskeho vzdelávania pretláčame matematiku. Možno aj preto je u nás občianska spoločnosť taká slabá

Dočítal som sa, že ste na strednej priemyselnej škole študovali strojárstvo. Ako sa zo strojára stane politológ? To je totiž relatívne veľký študijný obrat od technického remesla k spoločenským vedám.

V mojom prípade to bol zrejme výsledok rebélie a utopických predstáv o tom, čo by som chcel v živote robiť. Základnú školu som prechádzal so samými jednotkami a tak mi všetci vraveli, že mám ísť na gymnázium, na ktorom sa už konečne budem musieť začať naozaj učiť. A tak som povedal, že chcem ísť na banícke učilište. Nakoniec som skončil na priemyslovke, ktorá bola akýmsi kompromisom medzi učilišťom a gymnáziom. Z nejakého dôvodu ma vtedy totiž fascinovala aj námorná doprava, chcel som byť námorníkom, hoc som na tento druh technického odboru nemal absolútne žiadne predispozície.

V tej dobe, teda začiatkom 90. rokov, sa navyše hovorilo, že zo strojárskej priemyslovky sa nedá dostať nikam inam iba na technickú vysokú školu. Napriek tomu sa nakoniec stalo, že ma prijali na politológiu.

Tú ste si vysnívali už počas štúdia na priemyslovke?

Na konci štúdia strednej školy som mal skôr predstavu, že pôjdem do zahraničia. Námorná doprava ma už prestala zaujímať, ale túžil som po niečom, čo by ma posunulo ďalej. Chcel som však, aby mali moji rodičia, najmä mama, pokoj na duši. Povedal som im, že si podám prihlášku na dve vysoké školy a ak ma na niektorú zoberú, predsa len zostanem na Slovensku.

Jedna bola na právo v Banskej Bystrici, kam som sa v podstate ani nepripravoval a tak to aj dopadlo (smiech). Druhá bola na politológiu na Trnavskej univerzite.

Na tú vás už prijali.

Áno, pretože politika ma zaujímala už od detstva. Pamätám si, že som ešte pred rokom 1989 spoločne s rodičmi pravidelne pozeral večerné televízne noviny. Nehovoriac o dianí po Novembri 1989. Môj otec, hoci nemá vysokú školu, vždy čítal tri denníky – Pravdu, SME a vždy aj nejaké bulvárne médium. Raz som sa ho spýtal, prečo to robí. Povedal mi, že si chce prečítať rôzne pohľady na politiku a následne si z nich urobiť svoj vlastný názor.

A presne to ma formovalo. Každodenné čítanie novín mi pomáhalo orientovať sa v politike a zrejme aj vďaka dobrému všeobecnému prehľadu sa mi podarilo úspešne prejsť prijímačkami.

Magisterské štúdium v odbore politológia ste absolvovali na Trnavskej univerzite. Doktorandské štúdium v Slovenskej akadémii vied. Prečo nie na Trnavskej?

Trnavská univerzita v tom čase nemala akreditáciu na doktorandské štúdium. Z tohto dôvodu som krátko po príchode na UCM nastúpil na externé doktorandské štúdium na Ústav politických vied Slovenskej akadémie vied, ktoré malo doktorandský program spojený s Univerzitou Komenského v Bratislave.

Na UCM pôsobíte ako pedagóg a vedec už od roku 2003. Spomínate si ešte na Váš príchod?

Aj toto bola zaujímavá kapitola môjho života. Na UCM som totiž nastúpil ešte predtým, a to v septembri 2002 na civilnú vojenskú službu. Rok, mesiac a 15 dní som teda ako „vojak“ bránil UCM pred nepriateľmi zvonka (smiech). Keď mi skončila civilka, dostal som ponuku zostať tu ako odborný asistent.

Čím Vás akademické prostredie na UCM najviac oslovilo? Alebo inak, čo je to, čo Vás na univerzite celé tie roky drží?

Najmä lojálnosť. Mal som aj iné ponuky. Okolo roku 2005 ma napríklad oslovila armáda, aby som prednášal vojakom, ktorí mali odísť do Afganistanu. Téma bola islam a politika islamských štátov. Bolo to jednorazové školenie, no po ňom ma istý pán oslovil, či by som u nich nechcel v tejto oblasti pracovať dlhodobo.

Vzhľadom na to, že som civilnú službu absolvoval práve na UCM, pripadalo mi trochu zvláštne vrátiť sa pracovať späť do armády. Tak som zostal. Možno je v tom aj kus môjho vnútorného konzervativizmu, najmä však vernosť miestu, kde som začínal. Odvtedy som pôsobil najprv na katedre politológie, dnes na katedre filozofie a aplikovanej filozofie.

Na spomínanej Katedre filozofie a aplikovanej filozofie FF UCM okrem iného zabezpečujete profilové predmety študijného programu učiteľstvo výchovy k občianstvu. Nechcem paušalizovať, ale s akými znalosťami prichádzajú v tejto oblasti študenti zo stredných škôl?

To závisí od viacerých faktorov. Z akej školy študent či študentka prichádza, akého učiteľa či učiteľku občianskej náuky mali a, samozrejme, od celkových vedomostí konkrétneho človeka.

Ak študent prichádza z gymnázia, na ktorom mal dobrého učiteľa a kvalitnú výučbu občianky, jeho povedomie býva výrazne lepšie. Naopak, žiaci zo stredných odborných škôl majú často občianku len v prvom ročníku, ak vôbec, a to sa prejaví aj na ich vedomostiach. Niekde sa totiž stále občianska náuka vníma iba ako výplňová hodina. Niečo, čo sa môže nahradiť inou hodinou, ak treba dobehnúť matematiku či slovenčinu. V takom prípade je jasné, že študenti prichádzajú s veľmi slabými základmi.

Vo všeobecnosti ale nemôžem povedať, že by k nám zo stredných škôl prichádzali tí najlepší z najlepších.

Kde teda sú?

Myslím, že na túto otázku obaja odpoveď poznáme – v zahraničí. Pred pár rokmi ma oslovila študentská organizácia, ktorá združuje výberových stredoškolákov, aby som mentoroval projekt simulovaných volieb, v ktorých sa zúčastnili študentky a študenti naprieč Slovenskom. Tí žiaci boli výborní, no keď som sa ich opýtal, kde chcú študovať, spomenuli Českú republiku a krajiny ďalej na západ. Slovensko medzi ich voľbami budúceho štúdia nefigurovalo.

Len krátka poznámka k zanedbávaniu občianskej náuky. Asi sa zhodneme, že práve porozumenie fungovania štátu, jeho procesov či Európskej únie je jeden z kľúčových nástrojov zdravého rozvoja demokracie.

Samozrejme, to je však len jedna časť toho, čo by mala občianka pokrývať. Je to predmet, ktorý by mal pripravovať mladých ľudí na život v našej spoločnosti. Aby rozumeli politickému systému, vedeli ho chrániť, poznali svoje práva a slobody, zároveň sa učili ekonomickú, právnu či mediálnu gramotnosť. Mali by sa vďaka nej stať plnohodnotnými občanmi, ktorí sa po škole vedia zaradiť do spoločnosti.

Na papieri to síce všetko máme, ale v realite je občianske vzdelávanie veľmi slabé. Ľudia sa veľa vecí učia až za pochodu v živote a nezriedka na vlastných chybách. Pritom je jedno, či niekto chodí na gymnázium alebo odborné učilište – občanom sa stane každý, no niektorí na to nie sú pripravení.

Lenže my namiesto občianskeho vzdelávania pretláčame matematiku, ktorá bude povinný maturitný predmet, alebo telesnú výchovu, o ktorej sa v parlamente búrlivo diskutovalo v kontexte pridania tretej hodiny do týždňa. Nechcem dehonestovať matematiku, ale jej pokročilú stredoškolskú úroveň reálne využijú len tí, ktorí idú na vysokú školu študovať technické alebo prírodovedné odbory. Bežný človek sínusy, kosínusy či tangensy v živote nevyužije. Možno aj preto je u nás občianska spoločnosť taká slabá – chýba nám právna, ekonomická aj mediálna gramotnosť.

Čo ďalšie sa musí v školstve zmeniť, aby sme dokázali vychovávať kriticky mysliace generácie, ktoré budú aktívne participovať na rozvoji demokracie?

Občianska náuka by sa mala nielen posilniť, ale mal by sa zásadne prepracovať aj jej obsah. Hovorím predovšetkým o rozdelení na zmysluplné tematické celky. Jej výučba by sa zároveň mala lepšie načasovať do veku, kedy sú témy pre žiakov a žiačky relevantné a dostatočne zrozumiteľné. Nemyslím si, že má zmysel učiť ju už od piateho ročníka. Oveľa zmysluplnejšie by bolo zamerať sa na stredné školy, na ktorých sú už žiaci napríklad trestnoprávne zodpovední a mali by vedieť, aké povinnosti im z toho vyplývajú.

Práve v tom čase by sa mali učiť o svojich právach, zodpovednosti, ale aj o tom, ako funguje spoločnosť, aký význam majú vzťahy, zákony, ústava, práva dieťaťa a základné ľudské práva. Aby vedeli, že to nie sú len nejaké abstraktné pojmy, ale veci, ktoré sa ich bezprostredne týkajú a ktoré im pomôžu lepšie sa orientovať v živote.

Vnímate, že súčasní študenti sa o politiku zaujímajú viac než generácie pred nimi alebo naopak?

Som už vo veku, kedy prirodzene spadám do skupiny ľudí, ktorí opakujú starú známu frázu: „Za nás bolo lepšie.“ Hoci sa účasť prvovoličov vo voľbách zásadne nemení, naozaj si myslím, že sme boli minimálne my, študenti politológie, angažovanejší. V roku 1998 sme sa napríklad zapojili do dobrovoľníckej kampane pred kľúčovými parlamentnými voľbami, kde sme ľudí po celom Slovensku presviedčali, aby išli voliť. V roku 1999 sme sa venovali osvete o potrebách zdravotne znevýhodnených ľudí a v roku 2001 sme robili študentskú kampaň za vstup Slovenska do NATO. Politika bola jednoducho súčasťou nášho života aj štúdia.

Dnes prevláda nezáujem. Ten vidím aj na zasadnutiach akademického senátu. Nielen zo strany študentov, ale aj akademikov a zamestnancov. Často na ne z verejnosti príde len jeden či dvaja ľudia. Do volieb kandiduje minimum záujemcov. O niečo aktívnejší sú teraz študenti, keďže majú svojich zástupcov, no aj tak je to v porovnaní s obdobím spred desiatich či pätnástich rokov výrazne slabšie.

Ako konkrétne sa snažíte motivovať Vaše študentky a študentov k tomu, aby politiku nevnímali len ako niečo vzdialené, ale ako súčasť svojho života?

Snažím sa s nimi rozprávať. Nabádať ich k tomu, aby sa nebáli pýtať na čokoľvek, čo ich zaujíma. Na začiatku štúdia bývajú často pasívni, no po štyroch či piatich semestroch už vieme o mnohých veciach otvorene debatovať. Rovnako sa im pokúšam vysvetliť, že politika nie je niečo vzdialené, ale že sa ich bytostne týka. A je jedno, či sa o ňu zaujímajú, alebo nie. Sú súčasťou politiky a politika je súčasťou ich života.

Ľudia majú totiž často pocit, že politika sa dotýka iba parlamentu alebo vlády. Ona je však prítomná všade – aj na univerzite, v samospráve, v ich každodenných rozhodnutiach. Ide len o to, začať ju takto vnímať.

Vo verejnom priestore pravidelne komentujete aktuálne politické dianie. Bola to od začiatku zamýšľaná súčasť Vašej profesijnej dráhy ako politológa alebo to prišlo náhodou?

Bola to skôr zhoda okolností. Okolo roku 2010 pracovala jedna naša študentka v TA3 a u mňa písala diplomovú prácu. Keď hľadali niekoho na komentovanie politických tém, odporučila mňa. Tak to v médiách často funguje. Z ich strany väčšinou nejde o systematické vyhľadávanie odborníkov, ale volia ľahšiu cestu a obracajú sa na toho, na koho má konkrétny novinár kontakt a kto vie rýchlo, zrozumiteľne a stručne zareagovať.

V tomto smere mi veľmi pomohol môj učiteľ Michal Horský, ktorý ma učil nielen politológiu, ale aj to, ako vystupovať v médiách. Dal mi dve kľúčové rady, ktorých sa držím dodnes. Prvou bolo, aby som hovoril jasne, stručne a s pointou na konci. Druhou bolo to, aby som nikomu nevnucoval môj názor. Úlohou politológa je, aby ľudia nevedeli, koho volí. Podstatné je hodnotiť, ako funguje systém a či politickí aktéri pôsobia v rámci jeho pravidiel. Ak chce politológ vyjadrovať svoje názory, môže písať komentáre.

Dá sa dnes vôbec politológia vyučovať bez toho, aby človek komentoval aktuálne politické dianie?

Samozrejme. Väčšina pedagógov-politológov sa k politickému dianiu verejne nevyjadruje a vôbec to nespochybňuje ich odbornú či akademickú kvalifikáciu. Niektorí jednoducho radšej píšu, robia výskum alebo prednášajú. Niekedy za tým môže byť aj obava z verejnej reakcie, nedostatok skúseností s mediálnou komunikáciou alebo inštitucionálne obmedzenia. Ani jedno však neznamená, že by vo svojom odbore neboli dostatočnými odborníkmi.

Rozprával som sa s viacerými poprednými vedcami z UCM a časť z nich uviedla, že jeden z kľúčových problémov slovenského vysokého školstva je jeho uzavretosť. Čím to je? Sme málo sebavedomí alebo pohodlní vstupovať do verejnej debaty?

Nie je to len o tom, či chceme, ale aj či môžeme. Chcieť znamená vidieť v tom zmysel a mať osobnostné predispozície. Môcť znamená mať čas, súhlas od najbližšej rodiny, ale aj istotu, že vaše verejné vystupovanie vás neohrozí existenčne – napríklad stratou zamestnania či príjmu, čo je dnes realita pre mnohých, ktorí majú hypotéky či iné záväzky.

Veľkú rolu zohráva aj šťastie. Musí vás niekto osloviť alebo aspoň byť ochotný vám poskytnúť priestor. Tých dôvodov, prečo je akademický svet u nás často uzavretý, je teda viac, hoci si jednoznačne myslím, že by mal byť otvorenejší.

Len doplním, prečo sa na túto otázku pýtam. Žijeme totiž v postfaktuálnej dobe, ktorej príznačným znakom je nedôvera vo vedecké a vzdelávacie inštitúcie všeobecne. Nie je však boji s dezinformáciami a populizmom kľúčové práve to, aby bol hlas vedeckých a vzdelávacích inštitúcií vo verejnom priestore počuť čo najviac?

Samozrejme. Keď v spoločnosti počuť len populistov a dezinformátorov, ich hlas sa čoskoro stane dominantným. Koniec koncov, vidíme to už niekoľko rokov aj v mediálnom priestore. Preto je na mieste otázka, či sa to nemalo začať diať už oveľa skôr. Nemlčali sme až nebezpečne dlho?