Profesorka Jana Levická: Sociálna práca sprevádza človeka celý život. Prvý príspevok dostane pri narodení, posledný po smrti

Dlhé roky pôsobí v akademickej sfére, má však skúsenosti aj zo zariadenia pre mentálne postihnutých mužov či z ministerstva práce. V rozhovore s prof. PhDr. Janou Levickou, PhD., sa dočítate:

• čo považuje za najakútnejšie problémy sociálnej práce na Slovensku;
• prečo sociálna práca nemôže ignorovať environmentálne riziká a životné prostredie;
• ako sa po roku 1990 vyvíjali marginalizované rómske komunity na Slovensku;
• aké zručnosti a kompetencie by si mali odniesť študenti sociálnej práce do praxe.

Keď som si robila rešerš a našla vaše publikačné výstupy, dotýkalo sa to rozličných aspektov sociálnej práce – pre laikov možno aj nesúvisiacich. Čo všetko spadá pod sociálnu prácu?

Úlohou sociálnej práce je prispievať k zlepšovaniu kvality života čo najväčšieho počtu ľudí. Ak by som to mala vysvetliť laikovi, použila by som metaforu z medicíny – tak ako existujú všeobecní lekári a špecialisti, aj sociálny pracovník je akoby všeobecný odborník na rôzne životné problémy. Podľa potreby spolupracuje s ďalšími odborníkmi. Keby som to mala vyjadriť cez dávky, čo je možno uchopiteľnejšie, tak prvý príspevok, čo dostáva občan, je pri narodení dieťaťa, posledný je príspevok na pohrebné. A všetko medzi tým je sociálna práca.

Pred nástupom na akademickú dráhu ste pracovali aj na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny (MPSVR), ale aj na okresnom súde v oblasti sociálnej práce. Boli ste v teréne, stretávali ste sa s reálnymi problémami ľudí. Premietlo sa niečo z týchto skúseností následne aj do akademickej sféry?

Určite áno. Prvý ozajstný kontakt s praxou som mala v zariadení pre mentálne postihnutých dospelých mužov, kde som začínala ako vychovávateľka a neskôr ako vedúca výchovy. Myslím, že to bola jedna z najlepších škôl, aké som mohla dostať, pretože som videla, ako fungujú veľké zariadenia s kapacitou približne 150 klientov.

Zároveň som spolupracovala so Združením priateľov mentálne postihnutých ľudí, neskôr som pôsobila na detašovanom pracovisku MPSVR v Stredisku služieb sociálnej starostlivosti v Trnave a istý čas som viedla odbor sociálnych vecí na okrese. Musím však priznať, že nie som ideálny úradník – neviem vždy poslúchať nezmyselné príkazy. Raz odo mňa napríklad požadovali, aby som pozdržala vyplatenie dávok v hmotnej núdzi tesne pred Veľkou nocou. Nedokázala som si predstaviť, že by ľudia nedostali peniaze práve v tom čase, a tak som to odmietla. Postupne som si uvedomila, že viac dokážem z akademickej pôdy než v konfliktoch s administratívou.

Pomenovali ste niektoré konkrétne problémy, ktoré sa vám v zariadeniach sociálnych služieb nepáčili. Myslíte si, že sa za tie roky niečo zlepšilo? Posunulo sa to dopredu?

Uvediem konkrétny príklad zo zariadenia, ktoré som navštívila už ako metodička a mnohé veci sa mi vtedy nepáčili. Súčasná riaditeľka zdokumentovala v knihe Motýle z druhého brehu práve takúto zmenu. Na starších fotografiách vidno ošarpaný ústav, ktorý vyzeral veľmi zle. Dnes je to nielen jeden z najkrajších domovov sociálnych služieb v kraji, ale aj dôkaz, že posun je možný. Myslím si, že vo vnútri zariadení sa urobilo veľa a väčšina pracovníkov sa snaží robiť svoju prácu čo najlepšie.

Čo sa nám však nepodarilo, je presvedčiť rezortné ministerstvo o význame sociálnej práce. Medzi rokmi 1950 – 1989 bola sociálna práca zredukovaná najmä na administratívu vykonávanú v rámci štátnej správy, hoci v praxi fungovali aj iné oblasti. Šírku a význam, ktoré má sociálna práca v zahraničí, sa nám zatiaľ nepodarilo úplne obnoviť. Tento proces jednoducho ešte potrebuje čas.

Zároveň to nie je príliš atraktívna téma pre politikov. Ak sa pozrieme napríklad na situáciu domácich opatrovateľov – často sú prakticky neustále pri svojom blízkom, nemajú dovolenku ani voľno. Je podľa vás táto starostlivosť dostatočne ohodnotená?

Týmto témam politici venujú pozornosť najmä pred voľbami, pretože ide o citlivú agendu, ktorá sa dotýka veľkého množstva ľudí. Mnohí to zažívajú priamo vo svojich rodinách, iní sprostredkovane cez známych alebo susedov. Žiaľ, záujem často vydrží práve len do volieb – na zmeny, ktoré by sme potrebovali, je totiž potrebné celospoločenské úsilie, nielen snaha jedného ministerstva. Niektoré problémy, najmä v sociálnych službách, sú často obhajované tým, že nám ich „nanútila“ Európska únia – tá však vytvára skôr rámce kvality sociálnych služieb a je na jednotlivých štátoch, ako si ich nastavia. Napríklad to, že máme zariadenia s maximálnou kapacitou 40 klientov, sme si do zákona dali sami, hoci je to z ekonomického hľadiska veľmi náročné.

Zároveň sme sa prihlásili k myšlienke komunitnej starostlivosti, teda k tomu, aby čo najviac ľudí mohlo zostať vo svojom prirodzenom prostredí, lebo tam sa cítia najlepšie. Aj ja mám takú skúsenosť z rodiny – môj otec bol doma päť a pol roka. Problém je však v tom, že podpora tzv. neformálnych opatrovateľov, teda rodinných príslušníkov, je stále nedostatočná. A to aj napriek posledným zmenám ministra Tomáša.

Ako by mal podľa vás systém podporovať ľudí, ktorí sa starajú o svojich blízkych doma?

Veľký krok vpred bolo zavedenie tzv. odľahčovacej služby, ktorá má opatrovateľom umožniť na určitý čas si oddýchnuť – napríklad ísť na dovolenku alebo do kúpeľov. Problém je, že v praxi sa často poskytuje vtedy, keď má zariadenie voľné miesto, nie vtedy, keď to opatrovateľ skutočne potrebuje. MPSVR potom prišlo s takým hybridom – formou terénnej odľahčovacej služby. Aby som bola spravodlivá, aj to je pomoc, a výrazná, ale pôvodne tá služba bola plánovaná ako pobytová, čo je rozdiel.

Treba si uvedomiť aj ekonomickú stránku veci. Neformálni opatrovatelia v skutočnosti šetria štátu veľké peniaze, pretože starostlivosť v zariadení je oveľa drahšia. Aj preto sa dlhodobo diskutuje o tom, aby sa ich práca považovala za zamestnanie a bola aj primerane finančne ohodnotená.

Sú teda podľa vás hlavným problémom sociálnych služieb financie?

Sociálna práca a sociálne služby sa jednoducho nedajú robiť bez peňazí. Veľmi smutné je napríklad to, že zo štátnej správy odchádzajú skúsení pracovníci a idú pracovať do supermarketov. Sú to pritom ľudia s dlhoročnou praxou, ktorí vykonávajú veľmi náročnú prácu vyžadujúcu odborné vedomosti aj veľkú mieru empatie. Napriek tomu sa stáva, že z profesie odchádzajú len preto, že finančné ohodnotenie ich práce je nielenže nižšie ako plat zamestnancov v niektorých obchodných reťazcoch, ale znamená to tiež aj budúci nízky dôchodok.

Spomenuli sme konkrétnu oblasť – starostlivosť o blízkych. Ak by ste však mali zo svojho profesionálneho pohľadu pomenovať najakútnejšie problémy sociálnej práce na Slovensku, čo by to bolo?

Ak by som mala spomenúť jednu zásadnú oblasť, je to demografický vývoj. Máme pokles pôrodnosti a ubúda mladá generácia, ktorá má v budúcnosti zabezpečovať sociálny systém. Zároveň sa ľudia dožívajú vyššieho veku. Čoraz častejšie sa tak stáva, že človek vo veku okolo 65 rokov ešte pracuje a zároveň sa stará o rodiča, ktorý má viac ako 80 rokov. A my od nich očakávame, že zvládnu túto celodennú starostlivosť. Alebo ide o ľudí krátko pred dovŕšením dôchodkového veku. Je otázne, ako tento systém nastaviť tak, aby rodinní príslušníci mali motiváciu takúto starostlivosť poskytovať. Ďalším problémom je nedostatok miest v zariadeniach celoročnej starostlivosti a v niektorých prípadoch aj výška mesačného poplatku za poskytované služby.

No a čo sa týka platov v sociálnych službách, niekedy mám pocit, že pri úprave tarifných platov sa nemyslí na všetky pracovné pozície. Mnohé sú totiž pod hranicou minimálnej mzdy a riaditelia musia zamestnancom dorovnávať platy osobným ohodnotením. Je to paradoxná situácia, ktorá dlhodobo nie je systémovo vyriešená.

A pritom je to fyzicky aj psychicky náročná práca... Prejdime k inej téme. Napísali ste knihu Environmentálna sociálna práca. Ako súvisí sociálna práca so životným prostredím?

Vrátim sa k tomu, čo sme spomínali na začiatku – cieľom sociálnej práce je zlepšovať kvalitu života ľudí. Jedným zo základných predpokladov kvalitného života je zdravé životné prostredie. Ako môžu žiť kvalitný život ľudia, ktorí žijú v znečistenom alebo zdravotne rizikovom prostredí? Stačí si spomenúť na niektoré oblasti na východnom Slovensku – napríklad odkaliská či nedávnu kauzu v Nižnej Slanej, kde z bane vytekala kontaminovaná voda. Aj preto sme sa tejto téme venovali vo výskume, realizovali sme projekt APVV s názvom Environmentálna spravodlivosť v sociálnej práci. Sociálna práca sa na tieto problémy pozerá trochu inak než napríklad prírodné vedy. Neanalyzujeme chemické zloženie pôdy či vody – nás zaujíma predovšetkým to, ako sa v takom prostredí žije ľuďom.

V zahraničí sa environmentálna sociálna práca rozvíja už dlhšie a jej dôležitou súčasťou je aj princíp empowermentu – teda posilňovanie schopností ľudí, aby vedeli uplatňovať svoje práva, v tomto prípade právo na zdravé životné prostredie.

Prečo je dôležité vnímať environmentálne riziká aj z pohľadu sociálnej práce? A koho sa to vlastne týka? Lebo napríklad marginalizované rómske komunity riešia zrejme skôr existenčné otázky.

Sociálna práca je aplikovaná disciplína, ktorá stojí aj na poznatkoch iných odborov, napríklad medicíny či psychológie. Ak chceme zlepšovať kvalitu života ľudí, nemôžeme ignorovať prostredie, v ktorom žijú. Na východnom Slovensku sa napríklad dlhodobo ukazuje, že v oblastiach so silnou ekologickou záťažou je vyšší výskyt onkologických ochorení, viac spontánnych potratov aj viac detí narodených s vrodenými chybami. Takéto problémy majú aj širšie sociálne dôsledky. Jedným z nich je, že ľudia z týchto oblastí často odchádzajú za prácou do iných miest. V regiónoch potom zostáva najmä staršia populácia, ktorá bude čoraz viac potrebovať sociálne služby. Otázkou je, kto ich bude poskytovať.

Čo sa týka Nižnej Slanej, ten problém stále nie je vyriešený. Vie sa o ňom už dlhé roky a ľuďom žijúcim v okolí rieky Slaná Úrad verejného zdravotníctva napríklad odporučil nejesť koreňovú zeleninu, ktorú si sami dopestovali, pretože obsahuje zvýšené množstvo arzénu.

To je riešenie?

Ako pre koho. Možno pre úrad, určite nie pre ľudí, ktorí tam žijú.

Vrátim sa ešte k rómskym komunitám. Je pravda, že marginalizované rómske komunity často žijú v takých podmienkach, že environmentálne otázky nie sú ich prioritou. Aj preto existujú komunitné centrá, kde pracujú sociálni pracovníci a jednou z ich úloh je viesť obyvateľov osád k tomu, aby si svoje životné prostredie sami nezhoršovali. Zároveň kladiem otázku, či je vôbec možné, aby sme v 21. storočí stále mali osady bez základnej infraštruktúry. Existujú miesta, kde žije niekoľko tisíc ľudí vrátane detí bez vodovodu, kanalizácie či elektriny a vodu si nosia z potoka. A potom na druhej strane počúvame sťažnosti majority, že rómske deti dostávajú tablety na učenie. To je podľa mňa úplný nonsens.

Mnohí ľudia, ktorí nemajú osobnú skúsenosť s ľuďmi z marginalizovaných komunít, majú niekedy pocit, že týmto ľuďom spoločnosť skôr „nadržiava“ – spomínajú napríklad dávky alebo aj tie spomínané tablety pre deti. Ako podľa vás možno spoločnosť viac edukovať a scitlivieť, aby si uvedomila, v akých podmienkach títo ľudia naozaj žijú? My sme napríklad boli spolu so študentmi dokumentovať život v jednej takejto komunite počas fotografického workshopu. Keď to človek vidí na vlastné oči, začne sa na to pozerať úplne inak. A keď sme potom boli na mobilite v Keni a navštívili slumy, nebol to až taký šok.

Lebo aj my máme na Slovensku svoje slumy, však?

Presne. Skúmali ste aj rómske komunity na Slovensku a ich vývoj po roku 1990. Čo by podľa vás pomohlo zmeniť optiku spoločnosti, ako ju možno viac scitlivieť?

Veľkú úlohu zohrávajú médiá. Ak sa v nich objavujú najmä negatívne príbehy o ľuďoch žijúcich v chudobe, prirodzene to ovplyvňuje aj pohľad spoločnosti. Na Slovensku žije pod hranicou chudoby takmer pätina populácie a týka sa to rómskych aj nerómskych detí. Mali by sme sa viac sústrediť na budúcu generáciu – teda práve na deti, ktoré môžu v budúcnosti vstúpiť na pracovný trh.

Z vlastnej skúsenosti viem, že mnohí Rómovia dokážu robiť svoju prácu veľmi dobre. Mám doktorandku, ktorá je Rómka, jeden z mojich úspešných doktorandov je docentom sociálnej práce a riaditeľom reedukačného centra. Ďalšia moja bývalá študentka Rómka pracuje na MPSVR, ďalšia kamarátka Rómka dlhé roky pracovala ako pediatrička... Aj to ukazuje, že nie všetci Rómovia sú len poberateľmi dávok. Zároveň však musíme rozlišovať medzi rómskymi komunitami a marginalizovanými komunitami, aby sme to nezovšeobecňovali. Nie všetci Rómovia totiž žijú v takýchto podmienkach. Zaujímavé je, že médiá venujú pomerne málo pozornosti práve tým Rómom a Rómkam, ktorým sa podarilo dostať z chudoby a úspešne sa zaradiť do spoločnosti.

Trochu ma mrzí aj to, že sa u nás málo rozvíja tzv. etnicky senzitívna sociálna práca, ktorá sa snaží lepšie porozumieť konkrétnemu etniku a pracovať s ním citlivým spôsobom. Tento prístup sa výraznejšie rozvinul napríklad v USA či Kanade pri práci s pôvodným obyvateľstvom.

Prejdime aj k ďalšej menšine. Posledné štyri roky prebieha vojna na susednej Ukrajine a na Slovensko prišlo veľa ľudí, ktorí sa začleňujú do pracovných aj školských kolektívov. Ako sa sociálna práca a sociálna politika venujú tejto skupine?

Jednou z významných osobností sociálnej práce bola Jane Addams, nositeľka Nobelovej ceny za mier. Sociálna práca sa totiž dlhodobo venuje aj otázkam mieru, pretože vojny prinášajú najmä utrpenie jednotlivcov aj celých rodín. Addams bola už na začiatku 20. storočia výraznou pacifistkou a bojovala proti rozpútaniu prvej svetovej vojny aj za jej ukončenie. Na túto tradíciu nadväzuje aj súčasná sociálna práca, ktorá sa snaží zmierňovať dôsledky vojnových konfliktov. Veľmi silná vlna takýchto aktivít vznikla napríklad po druhej svetovej vojne, keď sociálni pracovníci pomáhali deťom, ktoré prežili holokaust alebo stratili rodičov. Podobná situácia je aj dnes na Ukrajine.

Medzi dobrovoľníkmi, ktorí osobne odišli pomáhať na vojnou zasiahnutú Ukrajinu, bolo aj niekoľko sociálnych pracovníkov. Viacerí sa však zapojili do pomoci doma, aj UCM spustila finančnú zbierku na podporu Ukrajine. Ale najkrajšie príklady je treba hľadať práve na Ukrajine. Videla som napríklad centrá pre deti, ktoré mali protiletecké bunkre upravené tak, aby pripomínali detské herne, aby deti prežívali situáciu aspoň o niečo menej traumaticky. Napriek tomu si myslím, že tieto skúsenosti si mnohé z nich ponesú aj do dospelého života.

Ako sa podľa vás darí začleňovať ukrajinských migrantov do slovenskej spoločnosti?

Počas prvej vlny príchodu ukrajinských utečencov prijalo Slovensko viacero sociálnych opatrení, často podporených finančnými dotáciami, aby sa tu títo ľudia mohli začleniť. Problém je však v tom, že vojna trvá dlho a niektoré situácie sa postupne komplikujú. Niekedy vznikajú aj napätia medzi domácim obyvateľstvom a migrantmi. Spomínam si napríklad na situáciu v Trnave, keď mesto chcelo pomôcť ukrajinským matkám a odporučilo prijímať do materských škôl ukrajinské deti. Niektorí riaditelia tomu porozumeli tak, že začali ukrajinské deti uprednostňovať pred deťmi Trnavčanov a niektoré z nich sa do škôlok nedostali, čo vyvolalo veľké emócie. Napokon sa však situáciu podarilo upokojiť.

S inklúziou Ukrajincov a Ukrajiniek do našej spoločnosti je to podobné ako pri iných sociálnych skupinách. Z dlhodobého hľadiska je najdôležitejšia práca. Keď má človek stabilnú prácu, dokáže sa postarať o seba aj svoju rodinu a nemusí byť odkázaný na sociálnu pomoc.

Vráťme sa od širších sociálnych problémov späť k vašej práci a študentom. Sociálna práca má výrazný praktický charakter – absolvujú študenti počas štúdia aj prax? Kde zvyknú pôsobiť a kde sa potom uplatňujú?

Áno, sociálna práca je profesia, ktorá stojí do veľkej miery na praktickej príprave. Študenti majú kazuistické semináre, sociálno-psychologické výcviky a absolvujú aj supervidovanú odbornú prax. Tú vykonávajú v zariadeniach sociálnych služieb – napríklad v domovoch sociálnych služieb, zariadeniach pre seniorov, v denných stacionároch, v centrách pre deti a rodinu či úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny.

Veľmi dobrú spoluprácu máme napríklad s Trnavskou arcidiecéznou charitou, ktorá pracuje s ľuďmi bez domova, s ľuďmi ohrozenými chudobou a venuje sa tiež streetworku. Študenti praxujú aj vo verejnej správe, aj v neziskových organizáciách, napríklad v združení STORM alebo v bezpečných domoch pre ženy ohrozené domácim násilím.

Čo by podľa vás mohlo odbornú prax ešte zlepšiť?

Určite by pomohli finančné prostriedky, napríklad na cestovné. Mohli by sme študentov posielať aj do špičkových zariadení na Slovensku. Jedným z takých je napríklad zariadenie v Červenici na východnom Slovensku pre hluchoslepé deti. Predstavte si, že tam učia deti od narodenia signalizovať hlad alebo bolesť, komunikovať či zvládať základné úkony. Je to mimoriadne náročná a zároveň obdivuhodná práca.

S akými kompetenciami alebo zručnosťami by mal absolvent sociálnej práce odchádzať do praxe?

Sociálny pracovník musí vedieť zhodnotiť situáciu klienta a jej dopad na jeho každodenný život. Dôležitá je aj schopnosť komunikovať – nielen s klientom, ale aj s rodinou či ďalšími odborníkmi. Popri odborných znalostiach sú veľmi dôležité aj osobnostné kompetencie. Vedieť zvládať emócie klientov, ale aj vlastné. Táto práca je náročná práve na zvládanie emócií. Niekedy sa ti chce kričať od bezmocnosti, niekedy plakať od zúfalstva a niekedy zažívaš radosť z toho, že si mohla pomôcť a že to malo zmysel. Dôležitá je aj tzv. sebainštrumentalizácia – teda schopnosť starať sa o seba ako o pracovný nástroj. Sociálny pracovník, ktorý dokáže udržať rovnováhu medzi prácou a osobným životom, môže byť pre klientov skutočne užitočný. Vyhorený a unavený sociálny pracovník im je nanič.

Aký je z dlhodobého hľadiska záujem o štúdium sociálnej práce?

Zažila som časy, keď sa nám hlásilo viac ako tisíc uchádzačov a prijali sme približne dvadsaťpäť. Dnes sme radi, keď naplníme skupiny okolo tridsiatich študentov. Je to do veľkej miery dané imidžom profesie v spoločnosti. Na jednej strane sa vníma ako náročná práca, na druhej strane sa rozšíril názor, že sociálnu prácu môže robiť ktokoľvek. Veľkú úlohu zohrávajú aj financie. Sociálni pracovníci majú často nižší plat, než je priemerná mzda v národnom hospodárstve. Dodnes sa objavuje argument, že je to práca, ktorú treba robiť srdcom. To je síce pekné, ale aj chirurg musí mať vzťah k svojej práci – a zároveň očakáva, že za ňu bude primerane zaplatený.

Keby sme mali iný systém financovania vysokých škôl, ktorý by nebol založený na počte študentov, malé skupiny by boli pre túto profesiu ideálne. V zahraničí patrí sociálna práca medzi tzv. regulované profesie, čo sa prejavuje aj pri vzdelávaní. Sociálnu prácu sa totiž nedá kvalitne učiť vo veľkých skupinách. Od našich absolventov očakávame, že budú ku klientom pristupovať individuálne, zároveň im takýto prístup chceme zabezpečiť aj počas štúdia.

Ste aj vedúcou Výskumného centra sociálnej izolácie a sociálneho rozvoja. Akým aktivitám sa venujete v rámci tohto centra?

Centrum vzniklo počas pandémie covidu v rámci univerzitného projektu – v tom období sa začalo viac hovoriť o negatívnych dôsledkoch sociálnej izolácie na psychiku a život ľudí. Venujeme sa najmä výskumu sociálnej izolácie a podpore sociálneho rozvoja človeka. Aj pod vplyvom tohto centra sme pripravili nový študijný program ľudský rozvoj v sociálnej práci, ktorý je zameraný na individuálny rozvoj človeka.

Okrem výskumu robíme aj praktické aktivity. Jednou z nich je skupina AKSET – Aktívni seniori Trnava, ktorá vznikla spontánne pri rozhovore s kamarátkou po jej odchode do dôchodku. Začínali sme vo štvorici, dnes má skupina viac ako tridsať členov. Stretávame sa na fakulte, organizujeme výlety, niekedy ideme do múzea, do divadla alebo na výlet, napríklad do Dolnej Krupej. Zároveň je to pre mňa aj zaujímavý výskumný priestor, so seniormi sa rozprávam o ich životných skúsenostiach a o tom, čo pre nich takéto stretnutia znamenajú.

Na záver spomeňme ešte jeden aktualizačný moment – tretí marcový týždeň si každoročne pripomíname Svetový deň sociálnej práce.

Áno, tento rok to pripadne na 17. marca. Keď ste vošli do kancelárie, práve sme sa s kolegyňami rozprávali o tom, ako tento deň oslávime. Aj študentom hovorím, že tak ako doma oslavujeme narodeniny či meniny, mali by sme si pripomínať aj tento sviatok – je to sviatok našej profesionálnej komunity. Ešte presne nevieme, akú formu to bude mať, ale určite pripravíme nejaké aktivity (medzičasom fakulta zverejnila program aktivít – pozn. red.).