Psychologička Vyskočová: Pedagóg nemá suplovať psychológa, ale môže študenta nasmerovať

V rozhovore s Mgr. Ivanou Vyskočovou, PhD., ktorá pôsobí na Filozofickej fakulte UCM, sa dočítate napríklad o tom:

• ako vníma nálepkovanie generácie Z a ich psychické prežívanie;
• aké signály naznačujú, že nejde len o únavu, ale o syndróm vyhorenia;
• čo si ľudia často mýlia pri schizofrénii a čo ukázal jej výskum;
• ako funguje univerzitná psychologická poradňa;
• kde sú hranice medzi úlohou pedagóga a psychológa;
• a či sa psychológ dokáže od práce naozaj „odpojiť“.

Počas štúdia ste získavali skúsenosti v rôznych prostrediach – od psychiatrických pracovísk až po krízovú intervenciu. Čo z toho považujete za najviac formujúcu skúsenosť?

Za mňa bude vždy formujúce najmä psychiatrické prostredie, teda práca v tom, čo označujeme ako patologické. Práve tam som si začala viac uvedomovať, že to, s čím sa stretávame v klinickej praxi, sa v rôznych podobách objavuje aj v bežnom živote. Táto skúsenosť mi dala najmä väčšiu pokoru – voči životu aj voči ľuďom – a zároveň širší profesijný rozhľad. Človek sa stretne s rôznymi situáciami, ktoré ho nútia premýšľať inak a vnímať veci v širších súvislostiach.

Zároveň však platí, že dôležitá je každá skúsenosť počas štúdia. Aj študentom hovorím, aby si vyskúšali čo najviac rôznych oblastí v rámci odboru. Postupne sa to skladá ako puzzle a práve vďaka tomu si človek vytvára komplexnejší pohľad, ktorý v tejto profesii potrebuje.

Dnes pôsobíte ako klinická psychologička aj vysokoškolská pedagogička. Dá sa to zladiť?

Nie je to vždy jednoduché, pretože každá z týchto rolí má svoje špecifiká, ale zároveň ich vnímam ako veľmi prepojené. Prax mi prináša konkrétne skúsenosti a situácie, ktoré viem prenášať do výučby, čím sa teória pre študentov stáva zrozumiteľnejšou.

Naopak, akademické prostredie mi dáva priestor na reflexiu a pomenovanie týchto skúseností v širších súvislostiach. Myslím si, že práve toto prepojenie je pre psychológa veľmi dôležité – zostať v kontakte s realitou, ale zároveň mať aj odstup.

Pracujeme v univerzitnom prostredí so študentmi, tak sa pozrime aj na nejaké štatistiky týkajúce sa mladých ľudí. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie trpí každý siedmy mladý človek vo veku 10 až 19 rokov duševnou poruchou. Vy to vidíte zrejme aj vo svojej praxi – čo ich dnes najčastejšie trápi a v čom sú tieto problémy možno špecifické pre súčasnú generáciu?

Najčastejšie ide o úzkostné ťažkosti, depresívne prežívanie, ale aj výrazný tlak na výkon. Mladí ľudia majú pocit, že musia zvládať viacero oblastí naraz – školu, prácu, vzťahy – a zároveň v nich byť úspešní. Často sa stretávam s tým, že si nastavujú veľmi vysoké nároky a majú problém prijať aj bežné zlyhanie.

Špecifické pre túto generáciu je aj to, že veľká časť ich života sa odohráva v online priestore. Sociálne siete prirodzene podporujú porovnávanie sa s inými – človek má neustále pred sebou „výber toho najlepšieho“ zo životov druhých. To môže vytvárať pocit, že zaostáva alebo že nie je dosť dobrý.

Zároveň sa čoraz častejšie objavujú aj pocity osamelosti. Paradoxne práve v čase, keď sme neustále prepojení, môže chýbať hlbší autentický kontakt.

Často sa hovorí, že duševné zdravie generácie Z sa zhoršuje. Do akej miery ide podľa vás o reálny nárast problémov a do akej miery o to, že o nich dnes viac hovoríme a vieme ich lepšie pomenovať?

Je to kombinácia oboch faktorov. Na jednej strane naozaj vidíme nárast psychických ťažkostí, ktoré súvisia so zmenami v spoločnosti, rýchlym tempom života či neustálou dostupnosťou informácií. Mladí ľudia sú vystavení množstvu podnetov a tlakov, ktoré tu v takejto miere predtým neboli.

Na druhej strane je pravda, že dnes vieme lepšie pomenovať tieto problémy. To, čo sa kedysi skrývalo, bagatelizovalo alebo sa o tom jednoducho nehovorilo, dnes vieme pomenovať ako úzkosť, depresiu či vyhorenie. To vnímam ako pozitívny posun.

Spomínaná generácia Z býva niekedy označovaná ako „krehká generácia“ alebo „snehové vločky“. Sú podľa vás mladí ľudia dnes naozaj menej odolní?

Skôr by som povedala, že ich posudzujeme optikou iných generácií a iných životných skúseností. Generácia Z vyrastá v úplne inom prostredí – digitálnom, rýchlom, veľmi prepojenom – a tomu zodpovedajú aj ich výzvy. Zároveň sú otvorenejší hovoriť o svojich emóciách a prežívaní. To však neznamená, že sú slabší; skôr to znamená, že majú inú formu práce so svojím vnútorným svetom. Odolnosť sa nemusí prejavovať len tým, že človek „vydrží a nepovie nič“. Môže sa prejavovať aj tým, že si dokáže priznať, že niečo nezvláda, a vyhľadá pomoc.

Nemôže takéto nálepkovanie, že sú „krehkí“ alebo „slabí“, v konečnom dôsledku mladým ľuďom ešte viac uškodiť?

Môže. Ak mladý človek opakovane počúva, že jeho generácia je slabá alebo neschopná, môže to ovplyvniť aj jeho vlastné sebavnímanie. Môže mať pocit, že to, čo prežíva, je „nesprávne“ alebo že zlyháva.

Takéto nálepkovanie generácií nemám rada, neprináša to porozumenie, skôr vytvára ďalší tlak. Namiesto toho by sme sa mali snažiť pochopiť, v akom prostredí mladí ľudia vyrastajú a čo všetko ovplyvňuje ich prežívanie. Oveľa užitočnejšie je vytvárať priestor na otvorený rozhovor a podporu, než ich hodnotiť cez zjednodušené označenia.

Prednedávnom súd v Los Angeles rozhodol, že platformy ako Instagram a Youtube boli navrhnuté tak, aby podporovali návykové správanie u detí a mladých. Hovorí sa o tom ako o zlomovom verdikte. Ako sa na to pozeráte z psychologického hľadiska?

Z psychologického hľadiska to vôbec nie je prekvapivé. Tieto platformy sú do veľkej miery nastavené tak, aby udržali pozornosť používateľa čo najdlhšie. Pracujú s mechanizmami odmeňovania – napríklad okamžitou spätnou väzbou alebo neustálym prísunom nového obsahu.

V podstate ide o dopamínovú odpoveď, ktorú poznáme aj pri iných typoch závislostí alebo pri užívaní rôznych látok. Ten princíp je veľmi podobný – mozog dostáva rýchlu odmenu a chce ju opakovať. Rozdiel je v tom, že sociálne siete sú dnes bežnou súčasťou života a sú veľmi ľahko dostupné, čo ich robí ešte silnejším faktorom.

U mladých ľudí je to navyše citlivejšie, pretože ich mozog sa ešte vyvíja, najmä v oblasti sebakontroly a regulácie správania. Zároveň je však dôležité povedať, že nejde len o samotné platformy, ale aj o to, ako ich používame a akú rolu majú v našom každodennom fungovaní. Dnes sa už napríklad hovorí aj o tom, že veľké problémy budú s terajšími malými deťmi, ktoré sú od útleho veku vystavované smartfónom a tabletom a nevieme ich zaujať bežnými podnetmi.

Keď hovoríte o dopamínovej odpovedi a mechanizmoch odmeňovania, ktoré poznáme aj z iných typov závislostí – dá sa to prepojiť aj s užívaním psychoaktívnych látok? Často sa hovorí, že generácia Z menej pije, menej užíva drogy, viac rieši zdravý životný štýl. Ako to vnímate vy?

Dá sa to prepojiť, ten princíp je veľmi podobný. Ide o určitú formu odmeny, ktorú mozog vyhľadáva a chce opakovať – či už ide o sociálne siete alebo rôzne látky.

Čo sa týka psychoaktívnych látok, pozorujeme, že sa mení aj samotný dôvod, prečo mladí ľudia po takýchto veciach siahajú. Ak to porovnáme so staršími generáciami, tam to často bolo skôr o „frajerine“, o skúšaní alebo sociálnom tlaku. Dnes mám skôr pocit, že je to viac spojené s tým, že chcú uniknúť z niečoho, čo prežívajú – z tlaku, frustrácie, úzkosti. Majú to akoby na vrub traumatizácie svojej krehkosti.

A hoci sa často hovorí, že generácia Z žije zdravšie a tieto veci sa jej týkajú menej, ja ten pocit úplne nemám. Stále ku mne prichádza dosť mladých ľudí, ktorí s týmto majú skúsenosť alebo problém. Preto je dôležité pozerať sa na to v širšom kontexte a pracovať s tým, čo je v pozadí, nielen so samotným správaním.

V tejto súvislosti sa čoraz viac hovorí aj o tom, ako mladí ľudia fungujú v online priestore. Videli sme to napríklad aj v seriáli Adolescent, ktorý otvoril témy kyberšikany, digitálnych konfliktov či rôznych online komunít. Do akej miery to podľa vás zodpovedá realite?

Myslím si, že v mnohom to realite zodpovedá. Možno nie úplne v každom detaile, ale tie princípy sú tam zachytené veľmi dobre. To, čo je pre nás dospelých často ťažšie uchopiteľné, je spôsob, akým mladí ľudia v online priestore komunikujú. Pre nich je to prirodzené prostredie, v ktorom trávia veľa času, ale pre nás je to niekedy menej čitateľné.

Aj konflikty tam vznikajú a eskalujú inak – rýchlejšie, často bez tej spätnej väzby, ktorú máme v osobnom kontakte. A práve to môže byť pre mladého človeka veľmi zaťažujúce. Zároveň sa tam formujú rôzne skupiny a komunity, ktoré môžu mať veľký vplyv na to, ako mladý človek premýšľa o sebe aj o svete.

Pôsobíte aj v Psychologickom centre UCM, ktoré poskytuje pomoc študentom i zamestnancom. S čím za vami prichádzajú najčastejšie?

Najčastejšie ide o úzkosti, stres, ale aj rôzne vzťahové problémy či osobné krízy. U študentov je to často spojené so štúdiom, neistotou alebo hľadaním vlastnej cesty. U zamestnancov a pedagógov sa častejšie stretávame s dlhodobým preťažením, pracovným stresom alebo vyčerpaním. Môže ísť aj o tlak z kombinovania viacerých rolí – pracovných aj osobných.

V oboch prípadoch však ide o to, že človek sa dostane do bodu, keď má pocit, že už to nedokáže zvládať sám a potrebuje podporu.

Je o služby psychologického centra záujem?

Áno, ten záujem je naozaj veľký, ba až enormný. Študenti aj zamestnanci čoraz viac vyhľadávajú pomoc, čo vnímam pozitívne – znamená to, že sa o duševnom zdraví viac hovorí a ľudia sa menej boja požiadať o pomoc. Aj z vlastnej skúsenosti viem povedať, že kapacity sú veľmi rýchlo naplnené – ja sama mám napríklad termíny do konca akademického roka obsadené a nových klientov už delegujem na kolegov. Stáva sa aj to, že už v prvom maile nám študenti napíšu, akú majú diagnózu a potrebujú pomoc, no i keď som klinická psychologička, v našom univerzitnom centre mám kompetencie len v oblasti poradenstva – v takých prípadoch ich teda presmerúvame ďalej.

Na druhej strane tým, že je táto služba bezplatná, sa niekedy zneužíva – klienti sa neozvú, neprídu na dohodnuté stretnutie alebo komunikácia nie je úplne konzistentná. Aj preto je dôležité nastavovať si určité pravidlá a hranice, aby tá pomoc mohla fungovať efektívne a bola dostupná pre tých, ktorí ju naozaj potrebujú.

Mnohí pedagógovia poznajú situáciu, keď sa študent, ktorého školia, týždne či mesiace neozve, a potom sa objaví napríklad pred odovzdaním bakalárskej práce s tým, že prežíval rôzne osobné či psychické problémy. Ako by sme mali v takýchto situáciách reagovať ako pedagógovia?

Je to pomerne častá situácia a myslím si, že pre pedagógov môže byť zároveň aj náročná. Na jednej strane chcú byť ľudskí a empatickí, na druhej strane majú nastavené určité pravidlá a očakávania. Dôležité je nájsť rovnováhu medzi týmito dvoma rovinami. V prvom rade je dobré vytvoriť priestor na rozhovor a snažiť sa porozumieť tomu, čo študent prežíval. Ak sa niekto ozve po dlhšom čase, často to znamená, že pre neho nebolo jednoduché prísť skôr.

Zároveň je však dôležité nastavovať hranice a jasne komunikovať, čo je ešte možné a čo už nie. Empatia neznamená, že úplne upustíme od požiadaviek, ale skôr to, že hľadáme riešenie v rámci možností. V takýchto prípadoch môže byť veľmi nápomocné aj nasmerovanie študenta na odbornú pomoc, napríklad do psychologického centra. Pedagóg totiž nemusí a ani nemá suplovať úlohu psychológa, ale môže byť tým, kto študenta nasmeruje a podporí.

Dnes je už pomerne bežné, že aj medzi vysokoškolskými študentmi sú ľudia na autistickom spektre, napríklad s Aspergerovým syndrómom. Do akej miery si vyžadujú špecifický prístup?

Myslím si, že skôr než o špecifický prístup ide o individuálny prístup. Každý študent je iný a potrebuje niečo iné, bez ohľadu na to, či je alebo nie je na spektre. Zároveň je ale dôležité vedieť si niektoré veci odsledovať a prispôsobiť tomu aj formu práce.

Napríklad ak viem, že má študent problém s prezentačnými zručnosťami alebo vystupovaním pred skupinou, môžem mu v rámci tímovej úlohy dať inú rolu, v ktorej sa bude cítiť komfortnejšie. Nejde teda o to znižovať nároky, ale skôr hľadať spôsob, ako vytvoriť podmienky, v ktorých môže ten študent fungovať a ukázať svoje silné stránky.

Vo svojej praxi sa stretávate aj s pacientmi so závažnejšími diagnózami, napríklad so schizofréniou. Venujete sa tomu aj vo svojej vedeckovýskumnej činnosti. Čo si o tomto ochorení ľudia najčastejšie myslia nesprávne?

Ľudia si veľmi často myslia, že schizofrénia znamená „rozdvojenú osobnosť“. Počúvame aj také zjednodušené výroky, že „ten je raz taký, raz onaký, úplný schizofrenik“. Ale vôbec to tak nie je. Ak hovoríme o niečom ako „rozdvojená osobnosť“, ide skôr o disociatívne poruchy alebo niečo z hraničného spektra, nie o schizofréniu.

Človek so schizofréniou môže pri správnej liečbe fungovať veľmi dobre – môže mať prácu, rodinu, bežný život. Často ani nevieme, že niekto v našom okolí túto diagnózu má. Problém nastáva najmä vtedy, keď sa ochorenie zachytí neskoro alebo sa nelieči. Zvyčajne sa začína v mladom veku, okolo 20 – 25 rokov, a prejavuje sa psychózami – teda tým, že človek je do určitej miery odpojený od reality, má halucinácie, počuje alebo vníma veci, ktoré nie sú reálne. Ak sa tieto stavy opakujú a ochorenie sa chronifikuje, môže to zasahovať aj do fungovania mozgu, najmä do poznávacích a výkonných funkcií. Človek potom môže mať problém porozumieť situáciám, orientovať sa v realite alebo adekvátne reagovať.

V našom výskume sme sa venovali tomu, že u týchto pacientov býva narušená tzv. teória mysle, teda schopnosť porozumieť tomu, čo prežívajú a myslia si iní ľudia. V bežnej situácii napríklad prirodzene chápeme, čo ten druhý robí alebo prečo reaguje určitým spôsobom. Ale človek so schizofréniou môže mať problém toto vyhodnotiť. Skúmali sme napríklad aj porozumenie humoru, metaforám či emóciám druhých ľudí – napríklad či vedia rozpoznať, že niekto je nahnevaný alebo šťastný. Ukázalo sa, že pri chronickej schizofrénii sú tieto schopnosti narušené.

A práve toto môže viesť k tomu, že si človek začne sociálne situácie vysvetľovať nesprávne – napríklad že mu chce niekto ublížiť alebo že je proti nemu niečo namierené. A z toho potom môže vychádzať aj typická paranoidita.

Dnes sa veľmi často spomína aj syndróm vyhorenia, tejto téme ste sa venovali aj vo viacerých prednáškach. Ako možno rozpoznať, že už nejde len o bežnú únavu alebo frustráciu, ale o niečo vážnejšie?

Sami si to na sebe vieme všimnúť často pomerne neskoro, skôr nám to povie okolie. Úplne prvé signály bývajú frustrácia z práce alebo zo života celkovo. A dôležité je povedať, že vyhorieť nemusíme len z práce – môže sa to týkať aj domácnosti alebo iných oblastí.

Syndróm vyhorenia sa často prirovnáva k forme depresie z dlhodobého preťaženia. Problém je, že ľudia si to uvedomia až v momente, keď je už neskoro – keď im napríklad „vypne“ telo a prejde to aj do fyzickej roviny. Medzi varovné signály patrí napríklad to, že som unavený už ráno, bežná práca mi trvá oveľa dlhšie alebo sa neviem sústrediť a prokrastinujem.

Na druhej strane sa to môže prejaviť aj opačne – že nedokážem „vypnúť“, pracujem do noci, na úkor rodiny či oddychu, a nerešpektujem vlastné hranice. Veľkým rizikom je aj multitasking, ktorý psychiku zaťažuje. Pomáha skôr sústrediť sa na jednu činnosť, nastaviť si režim a vedome si oddeľovať prácu od súkromia – čo sa ukázalo ako dôležité napríklad aj počas covidu, kedy mnohí ľudia pracovali z domu. Celkovo ide o to, vedieť si nastaviť hranice a všímať si, kedy už telo a psychika signalizujú, že je toho priveľa.

Vo svojej praxi sa stretávate aj s náročnými situáciami a pacientmi v kríze. Ocitli ste sa niekedy aj v situácii, keď ste sa cítili ohrozená?

Práca s ľuďmi v kríze môže byť náročná aj z hľadiska bezpečnosti, ale zároveň je dôležité povedať, že väčšina pacientov nie je nebezpečná, ako si to ľudia často predstavujú. Skôr ide o to, že pracujeme s ľuďmi, ktorí prežívajú veľmi intenzívne emócie, zmätok alebo strach, a to sa môže niekedy prejaviť aj nepredvídateľne.

Na druhej strane si myslím, že často sme vo väčšom ohrození úplne bežne, napríklad na ulici či v obchode, pretože netušíme, čo všetko prežívajú ľudia okolo nás. V tom klinickom prostredí predsa len vieme, že pracujeme s človekom, ktorý je v kríze, koná pod vplyvom duševnej choroby, a vieme sa na to aj pripraviť. Samozrejme, že môže dôjsť aj k napadnutiu, ale s ničím takým som sa nestretla.

Dokáže psychológ „vypnúť“ a nechať prácu v práci? Alebo si tie príbehy nosíte so sebou aj domov?

Sú niektorí klienti, ktorí vo mne zarezonujú a v niektorých situáciách mi napadnú, takže nad nimi premýšľam aj mimo práce – napríklad keď bolo niečo náročné alebo silné. Ale veľakrát si musím vedome povedať, že teraz odchádzam z práce a idem mať svoj súkromný život.

Je to aj o nastavovaní hraníc. Napríklad nedávame klientom súkromné kontakty, nehovoríme o sebe v terapii – je to aj určitá forma ochrany. A tieto hranice sú dôležité nielen pre klienta, ale aj pre nás, aby sme tú prácu vedeli dlhodobo robiť.