Jozef Sedlák: Niekedy som príjemne prekvapený, ako je študentstvo schopné cez obraz komunikovať existenciálne veci života

Jožko, na UCM učíš fotografiu už dlhú dobu. S mnohými študentmi a študentkami si si vytvoril kamarátsky vzťah, ktorý pretrváva aj po ukončení štúdia na FMK. Čím je to dané?

Mal som jednoducho šťastie na profesiu, ktorá dokáže ľudí navzájom spájať. Spájanie a komunikácia je samotnou identitou fotografie, a ak sa správne vzťah temperuje, vznikajú autentické priateľstvá. Keď sa na fakulte podarilo založiť Ateliér komunikácie v médiu fotografie (2013), prichádzali študenti ako Peter Lančarič, Eva Jonisová, Magdaléna Tomalová, Kristína Mayerová, Ivana Galat a mnoho ďalších, pre ktorých sa nestala fotografia len problémom školskej povinnosti či kreditov. Práve naopak, potrebovali tvoriť, vyjadriť sa obrazom a tráviť nadčasy diskutovaním a uvažovaním o fotografii a nielen o nej.

Tieto skutočnosti modulovali náš vzájomný osobný vzťah, ktorý pretrval dlhé obdobie po skončení štúdia. Samozrejme, bolo to dané aj plodným obdobím, kedy nám vychádzali granty z FPU, vďaka ktorým sa uskutočnilo viacero tvorivých dielní (Brehov, Hybe, Vyšné Ružbachy, Podolínec, Lomnička a ďalšie) a pribudlo viacero výstav či knižných publikácií. Vzťah pedagóga a študenta nie je závislý len od učiteľa. V prípade fotografie je veľmi dôležitý aj postoj študenta. Descartovo „Myslím, teda som“ sa dá parafrázovať „Fotografujem teda som“. Tento postoj má silu meniť charakter a spôsob života.

Mal si aj ty svojho času takéhoto mentora počas štúdií alebo profesijnej cesty, akým si ty pre študentov?

Študoval som za hlbokého socializmu a fotografia mala v sebe implicitný rozmer protestu, vzdoru či kritického myslenia na priestor slobody obrazu a nezávislej interpretácie. Tie som navzdory režimu využíval, a to ma spájalo s viacerými pedagógmi na Pražskej FAMU. Spomínam si, že s mojím obľúbeným pedagógom Pavlom Štechom som hrával dokonca futbal a po Nežnej revolúcii sme mali spoločnú autorskú výstavu v Dortmunde.

Aká bola tá cesta k fotografovaniu?

Cesta k fotografii bola determinovaná už strednou umeleckou školou, kde som vyštudoval odbor umeleckej fotografie. Táto skutočnosť ma navigovala pokračovať v štúdiu ďalej na akademickej pôde. Pražská FAMU bola jediná v Československu a uchádzači zo Slovenska mali prijímaciu kvótu dvoch alebo troch študentov. Bolo to tak pevné rozhodnutie, že ma neodradili ani dva neúspešné pokusy, našťastie, na tretíkrát to vyšlo.

Ako ťa práca s mladými ľuďmi formovala ako pedagóga, ale aj ako človeka mimo školy?

Je to ťažká a komplexná  otázka. Napriek robustnému generačnému rozdielu som v tomto smere stále optimistom aj realistom. Súčasný pragmatizmus študentov vo vzťahu k akademickému vzdelaniu je určovaný konštrukciou predstavy o ich budúcej kariére, čo do veľkej miery formuje vzťah k fotografii a pedagógom. Fotografia nás učí dívať sa na realitu inými očami, učí nás určitému rešpektu voči nepoznanému, že aj napriek nášmu sebavedomiu, talentu, plánovaniu, splneniu všetkých odborných zručností je výsledok – umelecké dielo – neistý, podmienený  okolnosťami, ktoré nás presahujú. Táto predstava sa nie vždy zhoduje s rýchlosťou života a hodnotovými princípmi populárnej kultúry. V tom je fotografia jedinečná a bohatá na vzájomné zdieľanie a odovzdávanie skúseností. Tento informačný kanál je obojstranný. Sám som niekedy príjemne prekvapený, ako študenti uvažujú a ako sú schopní cez obraz komunikovať existenciálne veci života.

Viaceré generácie študentov si viedol nielen po tejto osobnej stránke, ale aj tej fotografickej. V čom sú tieto generácie rozdielne po tej fotografickej stránke?

Mám pocit, že predchádzajúce generácie študentov sa vedeli viac oslobodiť od prehnaného pragmatizmu. V prípade fotografie vedeli viac riskovať, byť odvážni, viac skúmať, experimentovať, viac sa tešiť, zabávať sa, pričom zadané témy akceptovali ako výzvu byť osobní a sprístupniť svoje uvažovanie prostredníctvom obrazu. Pre súčasnú generáciu je signifikantná rýchlosť a zručnosť pri ovládaní digitálnych techník a možností generovania obrazu ako prefabrikátu sociálnych sietí.

Pri možnostiach koncepčného tvorivého procesu a analytického uvažovania preniknúť viac do hĺbky sú neistí a krehkí, hľadajúc pomoc na spomínaných sociálnych sieťach. Samozrejme, treba prihliadať na kontexty prirodzeného technologického vývoja a v poslednom období dostupnosti technológie AI. Napriek tomu vidíme u mladej generácie v prípade média fotografie návrat k analógovému procesu. Filozoficky povedané – analógovému svetu, ktorý síce predstavuje určitý resentiment, niečo mentálne vzdialené, ale aj pevný záchytný bod, reprezentujúci niečo jasné, principiálne, konštantné.

So študentmi a kolegami organizujete aj pravidelné výstavy v Galérii Ľudovíta Hlaváča na Skladovej. Majú študenti strach vystavovať alebo práve naopak?

Možno študenti majú určitú obavu z nepoznaného, čo všetko prináša proces tvorby, selekcie diel, inštalácie a prípravy vernisáže, ale všetko je o skúsenosti a zážitku. Keď študenti vidia svoje zarámované diela,  tešia sa. Rešpekt vyvoláva predstavenie sa publiku a schopnosť odborne rozprávať o koncepte a zámere svojich vystavených fotografií. Myslím, že každá výstava je o strachu pred vernisážou a uvoľnením po vernisáži v kruhu diskutujúcich študentov. Nakoniec, určitý stres pri výstavách zažívam aj ja, preto je dôležité vystavovať a poznávať seba samých.

Tvoja výučba je založená aj na tzv. mentoringu, že dávaš študentom spätnú väzbu na ich prácu. Ako ju prijíma súčasná generácia známa tým, že ťažko nesú kritiku? Zmenilo sa to oproti generáciám pred nimi?

Je to dôležitá otázka, ktorá, žiaľ, vychádza z našej pedagogickej skúsenosti. Rozdiely s akceptáciou a neakceptáciou možnej kritiky skúmame a skúmali sme v každej z prítomných generácií Y, Z či Alfa. Problém vidím skôr pri zovšeobecnení a paušalizovaní týchto problémov. Fotografia rovnako ako filozofia, estetika a podobne sú sebareflexívne disciplíny, ktoré do veľkej miery rozostrujú ľudské súžitie s umením. Preto problém prijatia či neprijatia kritiky vnímam ako legitímny a prirodzený.

Podstatným v tejto súvislosti je mať čas na seba. Tým poukazujem na špecifiká výučby fotografie, ktorá nutne potrebuje viac času a individuálny prístup vychádzajúci z reálne menšieho počtu študentov na fotografických predmetoch. Tvorivá fotografia je v súčasnosti o spôsobe uvažovania, ktoré sa nenadobudne zo dňa na deň, a prípadné odmietnutie kritiky beriem vždy ako prechodný stav daného študenta, ktorý sa môže dynamicky meniť. Najhoršie na tom sú študenti, ktorí chcú len kredity. 

So študentmi chodievate aj na workshopy, najmä na východné Slovensko, kde sa stretávate aj s marginalizovanými komunitami. Ako študenti reagujú na túto prácu v teréne?

Motiváciou realizovať tvorivé dielne v rómskych osadách bola dlhodobá tradícia  sociálnej fotografie v histórii slovenskej (českej) fotografie. Mená ako Josef Koudelka, Markéta Luskáčová, Tibor Huszár a mladší – ako sú Andrej Bán, Šimon Kliman a mnohí ďalší, reagovali na rurálno-archaický a extrémne fotogenický svet rómskych komunít.  Sprostredkovať tento dotyk so špecifickým prostredím sa mi zdalo pre mladého človeka veľmi podstatné a potrebné. Už samotné prostredie rómskych osád a spôsob komunikácie s Rómami je pre fotografa náročný výkon.

Mal som so študentmi FMK UCM veľké šťastie na priateľstvá najmä kňazov-farárov v týchto obciach, ktorí nám, symbolicky povedané, otvárali dvere do spální a obývačiek rómskych rodín. Pre viacerých študentov to bol prvý kontakt a prirodzený sociálny šok, dokonca sa obávali o život. Obľúbenými objektmi na spriatelenie pre rómskych chlapcov a deti sa stali hlavne naše študentky. V Lomničke a v Podhoranoch to boli doslova strapce detí, ktoré nás sprevádzali celou dedinou. Nezabudnuteľný bol projekt v kláštore v Podolínci, v ktorom sídlil detský domov a špeciálna základná škola. Strávili sme tam veľa času nielen fotografovaním, ale tancovaním a hraním s opustenými deťmi. S odstupom času si myslím, že finálne výstupy, výstavy alebo knihy s provokujúco-krásnymi fotografiami bizarného sveta Rómov, že to nebolo to najdôležitejšie. 

Ak si študenti/ky vyberajú FMK UCM aj kvôli fotografii, čo by im nemalo ako fotografom začiatočníkom, ktorí sa chcú venovať fotke, chýbať?

Nechcem v tejto súvislosti mentorovať a hovoriť o zaužívaných klišé ako láska k fotografii, vášeň, túžba, pokora, pracovitosť či profesionalita fotografovať. Sympatický mi je názor francúzskeho filozofa Rolanda Barthesa, ktorý hovorí o „bláznivosti“ fotografie. Ak sa študent na FMK rozhodne pre fotografiu, musí sa rozhodnúť byť „bláznivým“ a nepýtať sa hneď, čo môže čakať a  očakávať od fotografie. Myslím si, že rozhodnutie je podstatné, keď saturuje všetky ostatné podporné veci.

Spomínam si na viacerých svojich študentov, terajších kolegov, ktorí neprestali fotografovať, sú úspešní, venujú sa umeleckej či produktovej fotografi, vystavujú a sú napríklad pozývaní ako porotcovia do súťaží alebo ako lektori fotografických workshopov. J. Derida hovorí v súvislosti života a vecí o viditeľnej čiare, ktorá má však svoj vnútorný pendant „skrytej“ čiary, v prípade fotografie  je to rozhodnutie. Rozhodnutie vzdelávať sa nesmie chýbať.

Je pre teba pri dokumentárnej práci dôležité cítiť prepojenie s ľuďmi alebo prostredím? Ako si ho buduješ? Dá sa to vôbec naučiť?

Obidva procesy sú dôležité, aj komunikácia, aj pozorovanie prostredia. Samozrejme, záleží na tom, o aký druh interpretácie pri fotografovaní ide. Každým stlačením spúšte fotoaparátu hodnotíme zobrazovanú realitu, ktorú si ako autor – subjekt – prisvojujem, mením, buď na albumový obrázok v pamätníku, alebo subjektívny umelecký obraz. Pri tzv. street fotografii je dôležitá skrytá kamera, improvizácia, niekedy tvorivá agresia, ktorá vyvolá zaujímavosť situácie. Pri sociálnom dokumente v ústave je dôležitá komunikácia, očný kontakt, empatia, ľudskosť, rozhovor a pod. Možno je dôležité povedať, že súčasný dokument podlieha aktuálnemu estetickému slohu, ktorý sa pohybuje v pluralitnom móde viacerých prístupov a využíva všetko: ľudskosť, provokáciu, pravdivosť, falzifikáciu, jemnosť, krutosť, gýčovosť, brutálnosť a pod.

Postmoderná estetika nemá pravidlá, len individuálny charakter estetiky, predstavy a konceptu. Ja mám osobne rád kontaktný živý dokument s očným kontaktom  zvýrazňujúcim bizarnosť prostredia a udalostí. Môj profesor na Pražskej FAMU Ján Šmok tvrdil, že fotografovanie je okrem iného svalová činnosť, čím explicitne vyjadril, že nesmieme stratiť pozorovací inštinkt, zmysel pre improvizáciu a reflexy, musíme stále fotografovať a udržiavať si tzv. odborné kompetencie, ktoré sú bezpodmienečné. V tom prípade sa dá naučiť veľa.

Kedy nastane moment, že odkladáš foťák v rámci dokumentárnej fotky a ideš sa venovať objektom?

Fotoaparát odkladám veľmi často, a nie je to len dôvod preplnenej SD karty. Stáva sa to hlavne pri dokumentovaní v ťaživých prostrediach, ako sú rómske osady alebo sociálne ústavy. Nie je nutné vždy za každú cenu vnikať fotoaparátom do intimity subjektu. Veľa kvalitných záberov vzniklo až po dlhých rozhovoroch, kedy si sám subjekt vyžiadal portrét, záber interiéru alebo sériu snímkov.

Spomínam si na jednu situáciu v Podhoranoch, kedy na moste ponad rieku čistili rómske ženy a deti koberce. Po pár záberoch som odložil foťák a poprosil som o ryžovú metlu a skúsil som šúrovať. Nebyť náhodného záberu od študentky, ktorá ma zachytila, neveril by som, aký ohlas u všetkých vyvolalo moje čistenie koberca na moste. Tak vznikajú krátke intenzívne priateľstvá, ktoré otvárajú dvere. Živá fotografia si vyžaduje najvyššiu pozornosť, uvažovanie a nasadenie, kedy fotoaparát môže vyznievať ako synonymum agresie. Susan Sontag dokonca píše o perverznom násilí fotografa voči fotografovanému a je len na samom autorovi, ako si prekalkuluje etické a morálne normatívy, ktoré vysoké umenie tak ľahko a rado prekračuje. 

V tvojej tvorbe nájdeme aj konceptuálnu fotku. Je pre teba dôležité, aby divák pochopil presne to, čo si zamýšľal, alebo nechávaš priestor na vlastný výklad?

Je to aktuálna téma, ktorá súvisí s vednými disciplínami estetiky, interpretácie a filozofie umenia. Vedci hovoria o poučenom estetickom názore, ktorý môže byť osobný, teda subjektívny, alebo inštitucionálny, garantovaný umenovednou komunitou. Samozrejme, pre samotné umenie je dôležité, aby do istej miery divák pochopil zámer a odkaz autora. Napriek tomu pozorujem posledné dekády fenomén tzv. komentovaných prehliadok na výstavách, ktorý naznačuje stupňujúcu a prežívajúcu nezrozumiteľnosť výstavných projektov, kedy autor musí vysvetľovať svoj zámer. Je to možno prirodzený vývoj komplikovanosti a prepletenia nových umeleckých iniciatív s technológiami.  Mnohí teoretici tvrdia, že umenie musí byť rafinované, a teda nezrozumiteľné. S obľubou sa operuje s termínom elitného – vysokého – umenia, ktoré je prístupné len pre úzku odbornú komunitu. Ak mám byť úprimný, tak na akékoľvek umenie sa dá nazerať pocitovo cez emóciu, a to je rozhodujúce. Nemali by sme sa brániť ani tým negatívnym emóciám, ktoré vás prinútia vrátiť sa na začiatok a uvažovať odznovu.

Ešte počas socializmu si fotografoval ústavy sociálnej starostlivosti, ale aj odvody vojakov a iné. Mňa by zaujímalo, v čom to bolo iné fotiť dokument oproti súčasnosti.

Bol som vo veku a období, keď som vojenské odvody zažíval sám na vlastnej koži. Prvý rozkaz po odvedení znel, že musím prísť zdokumentovať odvody a vyhotoviť agitačnú nástenku. Paradoxom sa stalo, že ešte za socializmu sa objavili zábery z odvodov v „kapitalistickom“ časopise – švajčiarskej Camere. Podobne to bolo s klientmi ústavov sociálnej starostlivosti, ktoré komunistický režim skrýval ako niečo neproduktívne a ideologicky nevhodné. Boli to otázky vzťahu politickej elity a majoritnej spoločnosti voči telesne a mentálne znevýhodneným skupinám, ktoré boli v totalitnom režime stigmatizované a mnohým bolo upierané právo na plnohodnotný spoločenskoprospešný život. Tým chcem naznačiť, že za socializmu boli témy, ktoré sa nedali oficiálne dokumentovať, a ak sa podarilo cez osobné kontakty niečo zmapovať, bola to ilegálna, protištátna činnosť. Pre štát to bol nebezpečný vzorec správania, neakceptovateľný únik do sveta slobody bez politickej kontroly.

Ak by som to mal porovnať so súčasnosťou, tak sa vytratila ideologicko-politická pozícia  a s ňou aj určitý druh adrenalínu. Priestor ochrany ľudskej identity a dôstojnosti je stále viac a prísnejšie chránený, čo komplikuje (v inom význame ako za socializmu) slobodne dokumentovať verejný či osobný život. Nastúpením demokratizácie procesov v spoločnosti sa však vytvorili nové možnosti.  Keď pozorujem mladých ľudí – študentov-fotografov, vidím že sú na tieto podmienky absolútne pripravení a adaptovaní.

Ako vnímaš vývoj fotografie ako média z pozície niekoho, kto zažil analóg, digitál a teraz AI?

Prirodzene, som starý veterán analógovej fotografie. Fotografia bola už od svojho počiatku silné a otvorené médium a obdobia analógu, digitálu a AI sú prirodzené vývojové stupne. Bolo príjemné zažiť obdobie mechanických fotoaparátov, vôňu chémie v tmavej komore, dokonca sme na vysokej škole experimentovali so sklenenými doskami (negatívmi) na veľkoformátový fotoaparát. Analógový proces sú korene fotografie. Je to filozofia, životný princíp, ktorý má svoju nezameniteľnú hodnotu.

Prajem každému, kto sa plánuje venovať fotografii, aby jednoducho analógom prešiel a zažil ho. Je to proces, ktorý sa v nárazových vlnách masovo recykluje a na prestížnych univerzitách sa stále pestuje ako tradičný vizuálny jazyk. Myslím, že všetky technológie, nevynímajúc tie historické, budú spolu kooperovať ešte dlhý čas a každý technologický posun vylepšuje pozíciu fotografie ako stabilného média zaoberajúceho sa kontinuitou obrazu.

V mnohých profesiách je strach z toho, že ľudí nahradí práve umelá inteligencia. Ako to bude s fotografiou?

Nešpecializujem sa na umelú inteligenciu, resp. generovanie obrazov prostredníctvom AI.

V rámci fotografických festivalov (Benátky, Arles, Mesiac fotografie v Bratislave) som mal možnosť vidieť obrazové produkty pomocou AI. Myslím, že komunita fotografov je v štádiu očarenia a tomu zodpovedá enormný počet priaznivcov, hlavne v komunite experimentátorov alebo autorov vyznávajúcich intermediálne presahy. Netrúfam si však posúdiť, nakoľko bude AI relevantným tvorivým procesom vo vnútri média fotografie a ako sa vysporiada umenoveda s tlakom na požiadavky a dôveryhodnosť AI obrazu.

Práve v právnych otázkach vzniku autorstva a ochrany je veľa nejasností. V pestovanej pluralite sa určite stane jedným z plnohodnotných významných tvorivých prostriedkov fotografie.  Dá sa povedať, že umeniu pomocou AI konvenujú najnovšie umenovedné úvahy o súčasnom umení, ktoré majú podľa teoretičky Nathálie Heinichovej dôležitý atribút umeleckého diela – normatív neautentickosti a princípu transgresie – slepej osobitej sily.

Chodíš si len tak niekedy zafotiť, že sa vyberieš do mesta a fotografuješ alebo je to všetko len plánované?

Páči sa mi spojenie „len tak fotografovať“, veľmi po tom túžim. Pozorujem však na sebe, že som dosť pohodlný. Iste, plánujem neustále, pretože bez plánov by sme neexistovali ani naša digitálna stopa v archíve. Telefónom fotografujem stále, nedá sa nefotografovať, ak je človek viazaný priateľstvami na Instagrame a Facebooku. Ale vážneho fotografovania, ktoré sa viaže na výskum, je málo. V predošlých piatich rokoch ma neprimerane oslobodili od seriózneho fotografovania viaceré realizované knižné projekty ako historická štúdia o Združení fotografov amatérov YMCA a KSTL v Bratislave (400 strán),  obrazová knižka Béla Petrik, kňaz, fotograf, kronikár (290 strán), kniha o Fotomontáži a aktuálne rozpracovaný projekt Pripútaní na kríž o púti telesne postihnutých z Varšavy do Čenstochovej. Našťastie existujú tvorivé dielne, na ktoré si beriem fotoaparát a fotografujem.

Na čom fotograficky pracuješ aktuálne?

V súčasnosti s kolegami Evkou K. Jonisovou, Kristínou S. Mayerovou a Petrom Lančaričom finalizujeme projekt KEGA o násilí, kde budú zaradené rozhovory a fotografie vybraných autorov, ktorí dokumentovali rôzne formy násilia, nevynímajúc konflikt na Ukrajine. Ide o ľudí  ako Andrej Bán, Juraj Mravec či Jana Rajcová. Rovnako sa snažím finalizovať projekt o rómskych osadách s cieľom budúci rok usporiadať výstavu. V októbri ma čaká medzinárodný workshop na severe Slovenska, ktorý organizuje Lucia Benická z Galérie umelcov Spiša, kde sa zúčastnia aj študenti z Poľska a z Čiech.